Správa, že dôvera v inštitúcie sa za posledných desať rokov zvýšila a že nad európskym priemerom Slovensko ešte aj vyčnieva, môže byť len trailerom kampane „neverte vlastným očiam“.
Žiaľ, výskumy, ktoré tieto indexy dôvery vystavovali, sú z rovnakej famílie ako tie, čo v USA hlásili Clintonovú, v Británii „nebrexit“ či trebárs v Izraeli, Grécku, Poľsku presne tých víťazov volieb, ktorí sa nimi nestali.
Samozrejme, že verejnosť naliehavo potrebuje impulzy, aby – konkrétne u nás – sa otočila Kotlebovi a podobným zadkami.
Uprostred situácie, keď si poriadnu konfrontáciu s realitou pýtajú práve inštitúcie merania nálad, je však rozumnejšie neprovokovať ciframi vyzerajúcimi ako sci-fi na prvý aj na všetky ďalšie pohľady.
Rozumnejšie práve preto, aby sa nepostrácalo ešte viac dôvery a nenakopilo ešte viac pocitu, že tu sa už nedá veriť nikomu.
Pretože aj keby bola vyššia dôvera ako v roku 2006 napríklad v parlament a súdy pravdou – akože nie je – tak na jedinej racionálnej príčine, teda zle informovanej mienke, sa budúcnosť stavať nesmie a nedá.
