Keď odíde človek zo sveta, (aspoň) chvíľka smútočnej emócie je úctou k osobe zosnulého i veciam, ktoré presahujú jedinca.
Hm, hm. Aj medzi výnimkami so životným príbehom tak obrovitánsky záporným, že klišé „o mŕtvych len dobre“ znie ako rúhanie, patrí Fidel Castro do množiny najzápornejšej. Dobre o ňom sa nedá ani čiarka.

Že na jeho epitaf sa nezmestí pol kladnej vety, sa vrchovato zaslúžil jednak životnou dráhou zločinca, jednak ako globálny symbol diktátora, ktorý vyvlastnil slobody svojho národa na viac než pol storočia.
„Iba“ medzi menšie hriechy Fidela patrí fakt, že darom akejsi charizmy, ktorú mu nadelil azda sám Satan, štiepil svet tisíce míľ od brehov Kuby na zástancov a odporcov „svojho seba“. Jeho slovenských priaznivcov ani nemusíme detekovať podľa sĺz, ktoré teraz ronia. Stačí jednoduchý monitor výrazu „ostrov slobody“ vo verejnom diškurze.
Alebo toho, kto navštevoval ambasádu Kuby na štátne sviatky, a hneď vieme, kto je tu rizikom a na koho si dať zvýšený pozor.