Človek by neveril, koľko českého sa dá v Maďarsku zažiť. Predovšetkým, na jednej z budapeštianskych dopravných tepien má svoju piváreň tunajšími milovaný Bohumil Hrabal.
Stačí sa len prejsť okolo vstupného štítu s jeho podobizňou a hneď máte pocit, že ste tu s kýmsi v súzvuku a ešte si aj viete nájsť vlastné cesty „pábenia“.
České pivá tu skrátka tečú prúdom v každej poriadnej krčme. Okrem toho sa chodí na české filmy do kina, plné sú aj hľadiská prestížnych divadelných scén, kde pôsobia českí režiséri, skladatelia či scénografi.
Utužovanie vzťahov dokonca dospelo až do bodu, keď sa české divadlo necháva ohmatávať kradmými rukami vládou podmaneného maďarského národného.
Tiež tej českej chuti v Maďarsku radi holdujeme, ale chceme si dobre vybrať. Minule sme si napríklad so škôlkarom začali čítať perfektnú rozprávku Arnošta Goldflama o tatovi, ktorý sa na prechádzke po lese s bábätkom v kočíku smelo postavil lúpežníkom pripraveným ho okradnúť.
Stačilo položiť len niekoľko otázok, aby ich úplne odzbrojil. Napríklad: viete vy lúpežníci, čo sa stane, keď sa také nemluvňa prebudí? Viete, že púšťa prdíky a treba mu pomasírovať bruško? Skúsili by ste mu umyť pokakaný zadok? A dojčí tu vlastne niektorý z vás? Byť otcom je niekedy horšie ako byť lupičom! – postrašil ich.
Lúpežníci sa riadne zľakli a potom sa tak zahanbili, že odvážnemu tatovi okamžite uvoľnili cestu a ešte ho aj z lesa slušne vyprevadili.
Rozprávka si okrem iného vyžiadala vysvetlenie, čo za typ zlodejov to vlastne lúpežníci sú. Detské hry na zlodejov totiž bývajú u nás na dennom poriadku. Škôlkar dosahuje úspechy v dolapení, spútaní, vyšetrovaní, súdení a väznení vagabundov s veľkou chuťou.
Okrem toho, že v tej chvíli môže vládnuť nad tým, čo je dobré, čo zlé a učiť sa lepšie pochopiť pojem spravodlivosť, ujasňuje si aj významové odtiene výrazov lupič, zbojník, kradoš, vreckár, či dokonca rozkrádač.
Po maďarsky to všetko dokopy zatiaľ voláme jedným šikovným slovom: rabló.
Bohužiaľ, dnes už ani dieťaťu neujde, kde sa všetko zlodejstvo začína a končí.
Náš škôlkar síce ešte nevie, aká kauza otriasla v minulých dňoch slovenským ministerstvom zahraničných vecí, isté však je, že svojím verejným pôsobením na maďarskej pôde teraz aj on reprezentuje Slovensko v zahraničí.
Ako jeho matke a štipendistke Visegrádskeho fondu mi v tejto chvíli nezostáva iné, ako sa poriadne verejne hanbiť. Verím, že nebude dlho trvať a všetko si to tu sám prečíta.
Mladá žena, ktorá upozornila na predražené slovenské predsedníctvo, urobila presne to, čo dokázal odvážny tato z rozprávky. Bude ju za to uznávať.
