Predseda Fico je gejzír, z ktorého striekajú až po oblaky také pointy, čo sa nedajú nezabiť rovno na kríž centrálneho dvorca. Medzi protislovenskými prostitútkami, povedzme deviatimi z desiatich, je v tom zhoda. Zabudnite na Evku i Lajčáka, ideme do Uhrovca.
„Alexander Dubček bol ako kniha, z ktorej mnohí citovali, ale málo ľudí túto knihu čítalo,“ vyhlásil Fico na slávnosti – zrejme bez loga – k jubileu velikána (95). A našťastie, treba dodať. Teda akože nečítalo...
V ozajstnej knihe, ktorá nie je iba metafora ideovo pomäteného kazateľa, a menovaný Dubček ju skutočne napísal, sa totiž toľko klame, až sa práši z poličiek, na ktorých býva ustajnená. A tí, ktorí si ju kúpili napriek duchaprázdnemu klišé „Nádej umiera posledná“ – tak sa volá – možno stále nerozumejú, odkiaľ sa berie toľko prachu v ich obývačkách.
Nuž, víri ho predovšetkým zábudlivosť memoárového atléta, že ako to vlastne bolo v tej Čiernej nad Tisou s Leonidom Iľjičom. Historické pramene priamo z archívov KGB ako etalón dôveryhodnosti zrejme vždy neobstoja, najmä ak nimi ruská strana obdaruje priamo Václava Havla. (To bola čo za charita?)
Bádateľský konsenzus, že Dubček nasľuboval Brežnevovi v ČnT veľké veci, ktoré potom neplnil, sa však už vytvoril. To, že Rusovi nesľúbil znovuzavedenie cenzúry, ani čistky pod sebou v KSČ, a tak ďalej, čo tvrdí v „meme“, je, s vysokou pravdepodobnosťou, lož.
