Autor je sociálny antropológ, vyučuje na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK
V poslednom čase sa veľa hovorí o tzv. predátorských časopisoch. Je dobré, že sa médiá začali zaujímať o problémy vedy na Slovensku, no vzali to z nesprávneho konca.
Stav, v akom sa slovenská veda nachádza, rozhodne nie je uspokojivý. Na druhej strane však posudzovanie na základe povrchných informácií vedie len k naháňaniu lacných senzácií.
Naposledy sme sa napríklad dozvedeli, že Slovensko je vraj druhé najhoršie z krajín OECD v počte vedeckých podvodov. Údajne to vyplýva z analýzy českého inštitútu IDEA, no len vtedy, ak jej zistenia preberieme bez poriadneho preskúmania.
Aby bolo jasné: vôbec si nemyslím, že všetci vedci na Slovensku vždy vo svojej práci hrajú čestne. Nájdu sa aj takí, ktorí falšujú výsledky, používajú pseudovedecké postupy, aby dosiahli želané výsledky, alebo dokonca kopírujú prácu iných. Ak sa na takých príde, tak na to treba upozorniť, lebo to sú skutoční podvodníci.
No vyvodzovať závery o vedeckých podvodoch na základe publikovania v časopisoch z istého zoznamu zaváňa skôr zlomyseľnosťou než poctivou žurnalistikou.
Slovensko je druhé najhoršie, ukázal výskum podvodov vo vede Čítajte Zdanlivo exaktné čísla
Štúdia IDEA a na nej založené články vychádzajú z tzv. Beallovho zoznamu potenciálne predátorských časopisov, z ktorých niektoré sa vydavateľom podarilo zaregistrovať v prestížnej databáze Scopus.
Dočítame sa síce, že nie všetky žurnály z do toho zoznamu musia byť podvodnícke, no podrobnejšie sa o tom nedozvieme nič. Reč je o podvodoch a o tom, ako je Slovensko druhé najhoršie, čiže ide skôr o alibistické umytie si rúk.
Obraz je tým horší, že sa tvári ako podložený exaktnými údajmi. IDEA sa totiž zamerala aj na to, koľko článkov v týchto časopisoch prišlo z rôznych krajín vrátane Slovenska. Aby bolo jasné, v čom je (resp. môže byť) problém, tu musím urobiť malú odbočku.
Výkon vedca sa všade vo svete hodnotí podľa toho, čo a ako publikuje. Kritériá hodnotenia sa líšia medzi krajinami. Vo vyspelých krajinách býva najdôležitejšie posúdenie inými odborníkmi z danej oblasti výskumu.
Aby sa obmedzilo hodnotenie na základe osobných vzťahov, v niektorých štátoch sa vedecký výkon hodnotí hlavne podľa počtu článkov v žurnáloch zaradených do niektorých databáz. Aby sa totiž vedecký časopis dostal do takej databázy, musí spĺňať isté kritériá kvality.
Musí vychádzať pravidelne, mať anonymnú procedúru posudzovania textov, medzinárodnú redakčnú radu a podobne. Na Slovensku sa za najprestížnejšiu databázu považuje Current Contents Connect, ktorá je súčasťou Web of Science.
Iné databázy vo Web of Science a tiež databáza Scopus majú o niečo nižšiu, no stále dosť vysokú prestíž. No a práve okolo Scopusu sa nedávno rozpútala búrka.
Analýza IDEA totiž ukázala, že pomerne veľa časopisov registrovaných v Scopuse je aj na spomínanom Beallovom zozname. Niektorí novinári z toho urobili mechanický záver: vedci, ktorí publikujú v časopisoch z Beallovho zoznamu, ktorým sa podarilo dostať do Scopusu, podvádzajú.
Predátorské časopisy im za pár stoviek eur zverejnia čokoľvek, no oni dostanú body (a peniaze od štátu) ako za seriózne publikácie v Scopuse. Počet publikovaných „scopusových“ textov sa na Slovensku totiž priamo premieta do dotácie za výkon pre danú vysokú školu.
Je to menej než pri „karentovaných“ časopisoch (registrovaných v Current Contents Connect), ale stále omnoho viac než v časopisoch mimo týchto databáz.
Čo viac treba? Máme dôkazy, máme motív – máme vraha. Lenže pozor. V ktorých prípadoch ide naozaj o „predátorské“ časopisy, ktoré vám za pár stoviek zverejnia čokoľvek? Je publikovanie v týchto časopisoch stratégiou umelého zvyšovania výkonu niektorých konkrétnych tímov, či ide o to, že občas niekto naletí podvodníkovi? A ak ide o premyslenú stratégiu, ktorých pracovísk sa to týka?
Na zozname sú aj open access
Predátor publikuje prakticky čokoľvek, ak si autor zaplatí. Samotná platba vydavateľstvu za publikáciu však nie je kritériom predátorského časopisu. A
k totiž autor chce, aby jeho text mohli (legálne) čítať všetci bez obmedzení, musí zaplatiť za to, aby sa s jeho textom vydavateľstvo časopisu zaoberalo. Prístup k väčšine vedeckých časopisov je totiž spoplatnený vysokými sumami.
Licencie na prístup k nim mávajú zakúpené vedecké a univerzitné knižnice (čo je na Slovensku často bieda), alebo si musí čitateľ prístup ku konkrétnemu článku kúpiť (jeden článok stojí okolo 30 EUR). Autori si preto niekedy platia za možnosť tzv. otvoreného prístupu (open access), pričom v serióznych vedeckých žurnáloch s prísnym recenzným konaním môže byť tento poplatok až 1500 USD za článok.
Niekedy je ale ťažké na prvý pohľad odlíšiť seriózny časopis s otvoreným prístupom od predátorského. Americký knihovník Jeffrey Beall, autor zoznamu, na ktorý sa štúdia IDEA odvoláva, je preto veľmi kritický voči žurnálom s otvoreným prístupom. To však znamená, že jeho zoznam treba používať opatrne, nie mechanicky.
“Niekedy je ale ťažké na prvý pohľad odlíšiť seriózny časopis s otvoreným prístupom od predátorského. Beallov zoznam, na ktorý sa štúdia IDEA odvoláva, preto treba používať opatrne, nie mechanicky.
„
Podozriví na zozname
Nedávno SME zverejnilo tabuľku so 70-timi „podozrivými“ žurnálmi v Scopuse, v ktorých publikovali slovenskí vedci. Medzi nimi je aspoň tretina takých, ktoré patria k tým lepším vo svojom odbore. Majú však tú „smolu“, že ich filozofia je postavená na otvorenom prístupe.
