„Keď som sa blížil k dánskym brehom, silne ma vzrušovalo, že teraz uvidím vlasť mojich predkov, moju pravlasť. Keď som na breh Dánska vystúpil, v prvých sekundách mi bolo jasné, že mojou vlasťou je Rusko.“
Rusi mali veľké šťastie, že Vladimir Daľ, človek, ktorému v žilách koloval koktail krvi radu národov, sa rozhodol byť Rusom.
Pritom sa pokojne mohol prihlásiť ku ktorémukoľvek inému etniku, ktorého jazykom plynulo hovoril - a bolo ich dosť. Daľova duša však bola ruská. Jeho sláva by mala byť svetová.
Lenže nie je. Neprávom sa naňho zabudlo. Pritom keby nebolo Daľa, ktorý je niekedy považovaný za ruského Leonarda da Vinciho, nemala by ruština svoj najlepší slovník v histórii, do ktorého ju autor sformoval tak elegantne, že až sa z toho tají dych.
„Kto v akom jazyku rozmýšľa, tým aj je. Ja myslím po rusky,“ vyhlásil muž, ktorý sa pred 215 rokmi, jedného pochmúrneho novembrového dňa narodil Johanovi Christianovi von Dahle a Márii Kristofovne Dahlovej rodenej Freytagovej z francúzsko-nemeckej rodiny. Až neskôr si Dán Dahl poruštil meno na Daľ.
Ruských predkov bolo u oboch rodičov pomenej. Napokon aj Daľ si o mnoho rokov neskôr vybral manželku s priezviskom trochu neruským - André.
Suržik
Narodil sa v mieste viac ako symbolickom, aj keď svojej symbolickosti nadobudol Luhan (vtedy), Luhansk (dnes) až v storočí dvadsiatom prvom. Rodisko veľkého slovnikára je dnes bojiskom a dva veľké národy sa hádajú, komu patrí a kto tu v neďalekej i dávnejšej histórii zapustil hlbšie korene. Rusi? Alebo Ukrajinci?
O Dánoch, Židoch či Francúzoch sa dnes už akosi nehovorí. Pritom v celej tejto oblasti sa miešali kultúry, národnosti aj nátury úplne neobyčajným spôsobom.
Dnes je Luhansk jedným z najsmutnejších miest na svete, s polorozborenými starými továrňami, ktoré nevyrábali nič už dávno pred tým, než ich rozstrieľalo delostrelectvo. To všetko preto, že obyvatelia Luhanska podporení hlasom z Moskvy, oznámili, že nepatria k Ukrajine, že nechcú do Európy, ale sú vraj samostatní a chcú sa pozerať smerom východným.
Daľ by pozeral, aký jazyk dnes používajú ľudia narodení v rovnakom mieste ako kedysi on. Hovorí sa mu suržik. Vlastne možno by z tejto zmesky mal geniálny jazykovedec a lexikograf radosť.
Slovo suržik napokon v jeho slovníku figuruje, avšak nie ako označenie jazyka, ktorým hovoria obyvatelia východnej Ukrajiny, ale ako termín pre chlieb vyrobený z niekoľkých druhov múky, najčastejšie zo zmesi pšenice a raže.
