Ak chcete špecificky slovenský rys dekadencie procesov – je ich inak dvojciferne – tak schvaľovanie rozpočtov stojí na mieste veľmi poprednom. Snaha o čím vyššiu netransparentnosť a „nerozbaľovanie“ čísiel je syndróm vedľajší.
Ten závažnejší – s prognózou zhubnosti – je neporovnateľne slabšia intenzita debaty okolo než kdekoľvek blízko či ďaleko.
Súbeh šťastných okolností, na čele s výtlakom tlačiarne vo Frankfurte, na SR ešte zrejme viac ako inde cloní výhľadu.
Pozrite sa, ako chce vláda budúci rok míňať milióny Čítajte Tým živí a napája podvedomú emóciu, že nedáva efekt (osobnú pridanú hodnotu) pchať nosy do toho, čomu i tak nerozumieme.
Iná súvislosť asi je, že nitky vplyvov, ktoré sa snažia prehadzovať peniaze medzi kôpkami, o úroveň poslancov nezakopávajú.
A bez angažmánu silného lobizmu, ktorý – pozor, metafora – chodí predným vchodom rovno za Kažimírom, niet motivácie neprespať rozpravu.
Tak či onak, asi desaťkrát menej slov, čo padne k rozpočtu v Bratislave v porovnaní napr. s Prahou, je jedno z veľmi zlých znamení nad krajinou.
