Udalosť týždňa
Fidel.
Nie preto, že zomrel, čo v deväťdesiatke nie je udalosť (potvrdil by - keby mohol - aj Šimon Peres). Hoci „pointa“, že sa vôbec dožil prirodzenej smrti, sa udalosť snaží vyrobiť aj so zamlčaným odkazom, že o Castrov život sa usilovalo šesťsto (!!) atentátov.
CIA (zväčša), čo je, samozrejme, bluf kubánskej propagandy. Niežeby nebol jeden či možno aj tri (žiaľ, neúspešné) pokusy, ale šesťsto je asi podobne dokrvená konštrukcia, ako štyritisíc zabitých islamistov rukou jedinej kurdskej bojovníčky.
No. Keďže si vysoko ceníme ľavicu globálnu i domácu (tú až extrémne), ani neotvárame debatu, či bol väčší gauner Pinochet, alebo posledný stalinista planéty spolu s Kimom z Kórey.
Ktorý je osobne zodpovedný za štvorciferný, ktorý za šesťciferný počet obetí, či ktorý mal tyraniu za cieľ a konečný stav krajiny, pre čo bol schopný aj rozpútať jadrovú vojnu, a ktorý za prechodovú fázu k demokracii.
Veru neotvoríme nič z toho, veď keby sme ľavici vzali ikony, v hlave by jej nezostalo už nič. Len otázka: Čo, okrem menovaného, ešte diferencuje démonov zo Santiaga (de Cuba vs. de Chile) až do tej miery, že jeden má veľkú pozemskú „legacy“ - v pekle, kde už sedí v centrálnom kotle, o ňu príde - a druhého prenasledovali až do smrti iba prokurátori (Guzmán blahej pamäti), a žiadne „história posúdi“?
Udalosť (SR)
Ficova nová jar.
Objav protislovenskej prostitúcie, vnucovanie sa na tryznu do Havany, minská jazda a deklarácia z Uhrovca nevyzerajú na jeseň seladóna.
Isteže. Evku a Castra ani Tomáš & Bednár predvídať nemohli a k Lukašenkovi bol dávno ohlásený, lenže toľká erupcia sa môže javiť ako radikálna reforma vonkajšieho politického obsahu Fica. (Všimnite si tú superalibistickú formuláciu - môže javiť.) Vonkajšieho preto, lebo vnútorný je síce jasný 25 rokov (teda pre niekoho), ale doteraz bol potlačený statusom akože „na socializme bolo veľa dobrého, ale teraz som demokrat“.
Prelomom je nesporne manifest z Uhrovca, že „politika socializmu s ľudskou tvárou bola famózna, predstavovala neuveriteľnú alternatívu tvrdému kapitalizmu“. Odhliadnuc od klasickej lebečnej disfunkcie rečníka - ak totiž „SĽP“ bol alternatívou, tak jedine Novotného režimu – tak takýto priamočiary útok na konsenzus o liberálnej demokracii na Slovensku neviedol ešte nikto. (Zabudnite na Krajniaka i Blahu, to sú tiež pomätenci, ale iného rádu.)
Nikto, keďže aj Mečiar si kládol podmienku, že „ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ“. Môžete namietnuť, že analyzovať Fica, ktorý okrem Belize – to je metafora! – nevyznáva hodnoty žiadne (teda ani nebezpečné), nesvedčí o sviežosti ducha. Možno pokušenie postaviť sa na čelo celého antisystémového hnutia na Slovensku by sa mu celkom podobalo.
Udalosť SR II
Dunajská Streda.
