Keď sme prvého septembra prvýkrát stáli pred bránou budapeštianskej škôlky, dostavila sa náhla a rýchla reakcia. Nie, škôlkar sa nehádzal o zem, na to je už veľký, ani neplakal, na to bol po troch rokoch života v bratislavskom predškolskom zariadení už skúseným harcovníkom.
Viditeľne však zaspätkoval a v snahe uniknúť pred realitou začal uprostred mestského dvora obklopeného pavlačami behať dookola ako splašené psíča.
Čo v takej chvíli robiť? Vysvetľovať mu niečo, presviedčať ho, že všetko bude dobre, podvoliť sa jeho stavu alebo si ho vopred kupovať? Človek je pri presviedčacích manévroch a zámernom pôsobení na osobnosť dieťaťa plný obáv z ťažkého boja. Nikdy sa nedá vylúčiť, že vám dôjdu argumenty, nemôžete si však dovoliť prehrať.
Zvolila som jasnosť a stručnosť a vyhlásila, že čakám, kým budem môcť ísť do svojej práce. Chlapec sa po chvíli sám zastavil, potom sekundu zaváhal, čosi si v hlave zrovnal a povedal: „Dobre, idem. Ale len na chvíľu.“
Bolo jasné, že sa udialo niečo dôležité. Nabral odvahu vstúpiť do nového prostredia, medzi celkom nových ľudí, do kolektívu neznámych detí hovoriacich jazykom, ktorý mu síce nebol nikdy cudzí, ale doteraz s ním nepohol. Pustili sme sa do toho.
Za tri mesiace, ktoré sme strávili v Budapešti, povedal na svoju novú škôlku všeličo. Od vyhrážok, že tam už nikdy nevkročí, cez nahnevané oznamy o tom, čo zlé mu zase spolužiaci urobili, neskôr topky typu „pokazil sa vodovod a umývame sa vo vedrách“, sme sa prepracovali až k dobrým správam o tom, čo sa v daný deň vydarilo. Hoci často frflal, ani raz za ten čas pre škôlku nezaplakal. Až teraz pri odchode, lenže to sa už dojal. Vyhlásením, že mu „bude chýbať celý tento budapeštiansky svet“, všetko vystihol.
Teta Silvi a teta Mónika z jeho triedy boli dve výborné učiteľky, ktoré situáciu presne pochopili. Hoci nepracujú v ustanovizni zameranej na jazyky, v posledný deň nás samy od seba privítali hodnotením, ktoré nečakane, ale o to viac, potešilo: chlapec v škôlke všetkému rozumie a hovorí po maďarsky vo vetách.
Pobyt v Budapešti sa skončil a škôlkar akoby už vo vlaku cítil, že možno opúšťa čosi, čo ho doteraz intenzívne napĺňalo. Je jasné, že by bola škoda nepokračovať v maďarskej konverzácii, keď sa vráti domov. Stále však potrebuje porovnateľné prostredie. Dostať sa do takého u nás nie je nemožné, veď Bratislava je plná ľudí, ktorí po maďarsky hovoria, dokonca sa hlásia k početnej maďarskej menšine. Tá má svoje škôlky aj školy. Otázka je, či medzi seba v tomto momente prijme niekoho, kto maďarskú identitu nevníma ako konzervatívny záväzok.
