Autorka je psychologička a spisovateľka
Vždy, keď sa udeje nejaká spoločenská nepríjemnosť, za akú si trúfnem označiť aj nedávne americké prezidentské voľby, mám sklon sa upokojovať, že my traja sme zdraví a máme, čo potrebujeme.
Úľavu teda prináša utiahnutie sa do súkromia, radosť z útulne vysvietených okien v mraze a fujavici, z (aspoň dúfame) bezpečného plavidla na príslovečnom rozbúrenom oceáne.
Niekto by povedal, že je to typická „ženská stratégia“. Uprednostniť rodinné pred spoločenským, dokázať zavrieť dvere svetu pred nosom. A je nespochybniteľné, že som vďačná za naše privátne šťastie.
Na druhej strane musím takéto delenie na súkromné a spoločenské spochybniť. Musím si spomenúť na svojich rodičov a starých rodičov. Prežili, myslím, naplnené životy, a mama ten svoj ešte stále žije.
Ale ktovie, aké životy by to boli, keby stará mama nezažila oslavy začiatku prvej svetovej vojny a nemusela na základnej škole štrikovať ponožky pre vojakov na front. (Stará mama celý život spomínala, že štrikovanie ju nudilo, a tak podvádzala a vojenské ponožky za ňu štrikovala jej mama.)
A keby stará mama, ktorá sa narodila v monarchii a zomrela v čerstvo vzniknutej Slovenskej republike, vo všetkých turbulenciách dvadsiateho storočia neprišla o úspory a mohla si dovoliť auto, o ktorom často rozprávala.
