Autor je manažér Divadla Príbeh
Ako potvrdzujú posledné voľby, najúspešnejšími politikmi nielen v našej krajine sú tí, ktorí vytvárajú plastický obraz zakonzervovanej krajiny, ktorej cnosti vyplývajú z tradície. Tradícia sa opakovane stáva imperatívom určujúcim, čo sa smie a čo už nie; je zaklínadlom pravdy a prepožičiava najvyššiu dôveru.
V zásade vyhráva ten, kto oživí minulosť. Následne je nutné okolo svojho územia vyznačiť demarkačnú líniu neprepúšťajúcu cudzorodé prvky, neželaná je akákoľvek progresívna dynamika.
Z politikov sa stávajú žiarivé ikony negatívneho vymedzenia. Voči súperom, minoritám, susedným štátom, Európskej únii, liberalizmu, voči Západu vo všeobecnosti, voči dynamike sveta.
Spoločnosť pozdĺžneho stola
Elitní predstavitelia negatívneho politického gesta, títo veční kritici sveta, zrkadlia rysy našej spoločnosti, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. Negatívne vymedzenie je totiž v našom regióne pevne späté s hierarchickým modelom autority a občianskym vzťahom pasivity.
Predstavme si pozdĺžny stôl, za jeho vrchom autoritu a pozdĺž nej na okrajových líniách ostatných. Úlohou autority je strážiť tradíciu a do rozhodovania nevpúšťať ostatných. Tí na okraji nemajú žiadnu skutočnú moc a zodpovednosť za udalosti, ktorých sú súčasťou. Pripomínajú biele kone nevysloviteľného zločinu podrobenia sa a tvoria dočasný komparz.
Zvyčajným spôsobom prejavenia sa, je pasívna submisivita a pasívna kritika autority - no aj to len vo chvíli, keď sa rozlomí očný kontakt, z bezpečia neviditeľnej komfortnej zóny, odkiaľ sa nič nezmení. Tak biele kone nie sú skutočnými aktérmi udalostí a neprevezmú zodpovednosť za svoju spoločnosť.
Všeobecný model autority pozdĺžneho stola spôsobuje to, že každá lokálna autorita je zase len okrajovým pozorovateľom vyššej autority a v skutočnosti sú aj ony len bielymi koňmi roztrúsenými na rôznych rovinách spoločnosti.
Nakoniec nevládne nikto, nikto v skutočnosti nie je zodpovedný a nikto nedrží kormidlo. Krajina sa plaví náhodnými smermi, aby nakoniec vždy stroskotala na tom istom mieste.
Spoločnosť okrúhleho stola
Opačným spoločenským princípom je pozitívne vymedzenie sa. To predpokladá aktivitu, namiesto kritiky druhých zdokonaľovanie vlastných spoločenských stratégii prinášajúcich ekonomický, sociálny a kultúrny náskok pred ostatnými.
Výborným príkladom sú severské krajiny, ktoré sú dlhodobo lídrami progresívnych technologických a sociálnych stratégií.
Domnievam sa, že orientáciu moci v tomto priestore najlepšie vystihuje okrúhly stôl. V takomto modely sú od najmenších buniek spoločnosti až po politické inštitúcie uplatňované zásady relatívnej rovnosti a zodpovednosti za verejný prospech.
V kruhu nie je potrebný absolútny držiteľ moci strážiaci status quo a nie sú tu ani okraje zbavené podielu na moci. Všetci sú prizvaní do aktívneho diškurzu o pravidlách kruhu a od malička konfrontovaní s následkom vlastných rozhodnutí.
Model moci nie je hierarchický, ale rozptýlený. Neznamená to absenciu inštitúcií, ale to, že sú optimálne obsadené a funkčné.
Je prirodzené, že v takej spoločnosti sa udalosti nedejú samovoľne, ale sú produktom vzájomného rácia; vždy o krok pred ostatnými.
Rozbitie politickej moci
V súčasnosti zásadné komunikačné a technologické zmeny spôsobujú otrasy v organizácii politiky a spoločnosti. Aj vďaka individualizovaným a lacným komunikačným technológiám sa politické strany ukazujú ako molochy neschopné sa pružne zapájať do verejného diškurzu.
Ten už prebieha dynamickejšie a relevantnejšie na sociálnych sieťach než v klasických médiách a centrách moci.
