Premiér Fico cez víkend kritizoval Strany európskych socialistov (PES), že dbajú len na parádu – práva menšín, neurážlivý jazyk, bruselské papierovačky – a podstatu toho, čo znamená ľavica, nechávajú v závese: pracujúcich.
To by bola, samozrejme, výčitka, pri ktorej každý ľavičiar skloní hlavu a prepadne sa pod zem, že opustil proletariát. Teda skupinu, ktorá ľavicovú politiku zrodila v boji s vykorisťovateľmi. Slovník zastaral, napätie trvá.
Premiér Fico nie je zďaleka prvý s touto kritikou. Súčasná situácia, ktorá si žiada vysvetlenie, kde sa vzala chuť hlasovať proti systému, oživila kritiku ľavice ako vinníka. Keby nepustili svoj tradičný elektorát k vode, nevyzdvihli by si ich tam ultrapravica a reakcionári.
V čom najviac zlyhal Smer Čítajte Kto dnes kričí, že nielen európska ľavica sa má prestať hrajkať na ochrancov „teplých“ a cudzích, ale zastať sa pracujúcich, musí sa mnohým javiť ako hlas rozumu.
Čo je na tom populistické až extrémne? Veď hovoriť k ľuďom, za ľudí a robiť politiku pre ľudí by malo byť to najnormálnejšie, najmainstreamovejšie, žiadny extrém.
Kto sú však tí „ľudia“? Tí Farageovi „little people“, Mayovej „common people“, Le Penovej „peuple“, Petryovej "volk", Trumpovi „people“?
„Ľudia“ sú v ich ponímaní občania mínus menšiny. Budujú jednotu ľudu na úkor vnútorného nepriateľa – Trumpovi Mexičania, Le Penovej a Wildersovi moslimovia, Farageovi Európania.
Tu môžeme zamávať ústavou a dohovormi: väčšina síce vyberá víťaza, ale neutláča menšiny ani nedevastuje opozíciu. Pohľad na spoločnosť, aký promujú populisti, je preto mimo demokratickú misu a volá po inom zriadení.
Nie je to neliberálna demokracia, pretože to nie je žiadna demokracia. Ako si môžete byť istý ako volič, že ste v skupine „ľudí“ a nebudete z nej vylúčený a prenasledovaný? Ak nie teraz, tak neskôr?
