FOTO - REUTERS
Šesťdesiat rokov od bezpodmienečnej kapitulácie Veľkonemeckej ríše - to je časový interval života naplneného prácou s vyhliadkou na dôchodok. Toľko času tlačí na pamäť, tú sieť s veľkými okami. Už-už sa začne trhať. Na Lužici pri chaotickom ustupovaní ma pred šesťdesiatimi rokmi zranili a ja som s rýchlo sa hojacou ranou na pravom stehne a črepine z granátu veľkosti fazule v ľavom pleci ležal v Mariánskych Lázňach, mestečku-lazarete, ktoré pár dní predtým obsadili americkí vojaci.
V rovnakom čase, keď susedné Karlove Vary obsadili sovietske jednotky. V Mariánskych Lázňach som prežil 8. máj ako sedemnásťročný hlupák, ktorý až do konca veril v konečné víťazstvo. Pre mňa teda neudrela hodina oslobodenia, skôr sa do mňa vkradol tupý pocit, že som v totálnej porážke porazeným. Ako oslobodení sa mohli každopádne vnímať tí, čo prežili masové vraždenie v nemeckých koncentračných táboroch a boli v stave, ktorý ich využívanie slobody vzápätí hneď aj obmedzil.
