Autor je analytik INESS
Jedným z obľúbených argumentov kritikov údajne nespravodlivo nízkych miezd je rastúca produktivita zamestnancov a tomu nezodpovedajúca odmena.
Poukazujú na to, ako v poslednej dekáde rástla produktivita rýchlejšie ako mzdy zamestnancov. V tejto medzere medzi rastom produktivity a rastom miezd vidia priestor pre tlak na zvyšovanie miezd, či už tlakom odborov, štrajkovaním, alebo zvyšovaním minimálnej mzdy.
Tento spôsob uvažovania trpí viacerými nedostatkami. Štatistiky často vznikajú na základe rôznych metodológií a data setov. Častým problémom napríklad amerických štatistík je fakt, že nezarátavajú platy všetkých zamestnancov, ale len tých vo výrobe; taktiež ignorujú príjmy živnostníkov (ale ich produktivitu berú do úvahy).
Pri prepočtoch reálnych rastov sa používajú rôzne výpočty na zohľadnenie inflácie pri mzdách a iné pri produktivite. Ak zoberieme do úvahy tieto faktory, medzera sa zo štatistík často vytratí. Ide však o technickú debatu a nakoniec sa to skončí vždy na tom, že koľko názorov, toľko štatistík.
Príklad z Afriky
Pre potreby tohto článku predpokladajme, že kritici majú pravdu a skutočne existuje určitá medzera medzi rastom produktivity a miezd zamestnancov.
Čo však z toho vyplýva pre verejnú politiku a odborárov volajúcich po zvyšovaní miezd? Ani zďaleka to, čo si predstavujú. Nie je totiž možné na základe agregátnych štatistík za celé hospodárstvo robiť intervencie ovplyvňujúce tisíce jednotlivých firiem a státisíce konkrétnych zamestnancov.
Aby sme pochopili prečo, spravme si krátky myšlienkový experiment. Predstavme si chudobnú malú krajinu niekde v Afrike, kde ľudia poberajú nízke mzdy. Následne do tejto krajiny vstúpi niekoľko zahraničných investorov a otvoria tam najmodernejšie fabriky s rozsiahlou kapitálovou výbavou.
