Keď bola krajina na kolenách, vládca trpne čakal na porážku, armáda neverila, že stojí za to bojovať, a zdalo sa, že nepriateľovi nestojí nič v ceste, objavilo sa šestnásťročné dievča. Vedelo písať, čítať aj hovoriť jazykom nepriateľa, vedelo o stratégii a diplomacii, vedelo jazdiť na koni a biť sa mečom.
Silou svojho presvedčenia prinútilo panovníka aj armádu zabojovať a nakoniec zachránilo svoju krajinu. Panna Orleánska alias Jana z Arcu. Jej zásluhou dnes existuje Francúzsko tak, ako ho poznáme, a nie ako anglická provincia.
Na druhom konci sveta, o viac ako 500 rokov neskôr. Tisícky kurdských a jezídskych žien berú do rúk zbrane a bojujú proti vojakom Islamského štátu. Niektoré majú menej než dvadsať, iné už vychovali deti a teraz bojujú o ich budúcnosť.
Džihádisti z nich majú strach, pretože sú odhodlané, vytrvalé a chladnokrvné a vraj, ak zomrú ich rukou – teda rukou ženy –, nedostanú sa do raja.
Späť v Európe. Čítam si analýzy o Putinovi. Ten sa nebojí nikoho. Má rešpekt vraj len pred Merkelovou a Clintonovou.
Ak sú teda ženy také mocné, že sa dokážu postaviť drakom vo chvíli, keď to rytieri už vzdali, prečo ich tak málo drží v rukách skutočnú moc? Prečo v spoločnosti, v ktorej tvoria ženy polovicu populácie, rozhodujú takmer výhradne muži?
Princezná ako symbol
V poslednom čase mi z hlavy neschádza obraz Zuzany Hlávkovej. To je to dievča, ktoré pracovalo na ministerstve zahraničných vecí a pred pár dňami upozornilo na finančné machinácie v súvislosti s oslavami slovenského predsedníctva v Rade EÚ.
Najskôr som si popri rešpekte, ktorý si Zuzana za svoju odvahu zaslúži, pomyslela, že keby to celé bolo zinscenované, nikto by nevedel urobiť lepší casting. Lebo Zuzana Hlávková je trochu ako tá Jana z Arcu. Odhodlaná, pripravená, nevinná. Má charizmu.
Potom, keď som si prečítala množstvo uslintaných komentárov o tom, aká je to len pekná a mladá princezná v myšacom kožúšku, prišlo mi trochu ľúto, že za tým všetkým archetypálnym vzdychaním o nevinnej dievčinke zaniká podstata jej postoja.
Pretože ctiť spravodlivosť a nestať sa súčasťou nadriadenými tolerovaného podvodu je dobrá vec, aj keby o tom na verejnosti prehovoril fúzatý päťdesiatnik alebo lasička v kožených nohaviciach s gélovými nechtami.
