Členom Komunistickej strany Slovenska som bol v rokoch 1974 – 1988. Vyhodili ma z nej pred Novembrom 1989. Na začiatku tohto procesu bola skôr náhoda. Takže, nechvastám sa hrdinstvom. K opisu tejto časti môjho života sa v mojom „osobnom dejepise“ miestami vrátim.
Na gymnáziu, vtedy Stredná všeobecnovzdelávacia škola na Metodovej ulici, som mal skvelých, slobodomyseľných učiteľov, hoci sa písali roky 1960 – 1964. Väčšinu sme mohli oslovovať pani či pán profesor(ka). Nesúdruhovali sme, hoci maturovať sme museli vo zväzáckych košeliach. Riaditeľ školy bol tá iná strana.
Bol som jedným z dvoch žiakov školy, ktorí maturovali z dejepisu. Tento predmet som miloval. Môj otec, zahraničnopolitický komentátor vo viacerých periodikách, mal v pracovni veľkú knižnicu s prvorepublikovými publikáciami, prevažne s označením vydavateľstva Melantrich. Mal kompletnú zbierku Churchillovych diel.
Pani učiteľka Zvonárová
Keď ma pani profesorka Zvonárová vyvolala napríklad z látky o vypuknutí II. svetovej vojny, mohol som si dovoliť otázku: „Pani profesorka, pravdu či učebnicu?“ Povedala: „Peter, opatrne pravdu.“ Tak som mohol povedať, že existoval nejaký pakt Ribbentrop – Molotov.
Metodke vďačím za veľa. Mojim spolužiakom i dobrým kamarátom bol Jano Husák. Býval v susedstve u mamy. Pani Magda Lokvencová, prvá československá divadelná režisérka a prvá žena neskoršieho prezidenta Gustáva Husáka, bola skvelá a nesmierne vzdelaná žena. Jano raz prišiel do školy na frajerskom bielo-modrom skútri. Vtedy sme sa dozvedeli, kto je jeho otcom.
Colotka a Pezlár
Na Právnickú fakultu UK som začal chodiť v roku 1966. O dva roky prišli ruské tanky. Na práve ma učil teóriu štátu a práva Peter Colotka, neskorší predseda vlády Slovenska počas federácie. Politickú ekonómiu zase Ľudovít Pezlár, neskôr vplyvný ideológ ÚV KSS.
Pôsobenie týchto troch ľudí (rátam aj Husáka) po prepuknutí takzvanej normalizácie, čiže návratu k ortodoxnému komunizmu, mi robilo v hlave guláš.
Janov otec predsa desať rokov sedel v Leopoldove ako politický väzeň odsúdený komunistami (pôvodne nafasoval doživotie).
Colotka nám v roku 1968 prednášal ústavnosť ako niekde, čo ja viem, na Oxforde. Pezlár trhovú ekonomiku detto. Čo sa s tými ľuďmi stalo, že až tak radikálne obrátili? Surovo zničili životy mnohým svojim kamarátom, tým, ktorých som s nimi videl veseliť sa v kaviarni Krym. Svojim kolegom.
Jano Husák
Raz som stretol Jana Husáka, už ako fínskeho veľvyslanca, niekde na Štefánikovej, blízko budovy ÚV KSS (dnes tam sídli ministerstvo zahraničných vecí). Išli sme si vypiť. Odviezol ma do roboty, do ČSTK na rohu Štefánikovej.
Lúčili sme sa, zhodou okolností išlo z budovy von šéfstvo agentúry. Už som nebol v obľube, čo skrývať – flámoval som viac, ako sa patrilo aj na tie časy. Ale od toho momentu, po vysvetlení, že Jano je môj kamoš, som mal zrazu to, čomu sa hovorí – „blbecká sloboda“. Zrazu som mohol všetko. Teda na istý čas.
Pozvánka prišla nečakane
Do strany ma príliš neprehovárali, nemal som najčistejší kádrový profil. Tu a tam sa stalo, pribudlo tabuľkové miesto. Ale dalo sa vykľučkovať. Klasickou odpoveďou bolo: „Nie som pripravený, zrelý a tak ďalej.“
Bol som na vojenčine, tesne pred jej koncom, keď mi zrazu volal šéfredaktor ČSTK: „Peter, teraz alebo nikdy, máš šancu vstúpiť do strany na vojne.“
Výhovorky sa mi minuli, šéfredaktor bol dobrý chlap. Tak som opáčil, že nikdy. Nato som dostal odpoveď, že kariérny postup je fuč a že nedostanem sľúbený štátny byt. Mal som päťročného syna a na striedačku býval u otca a svokrovcov. To prvé by aj šľak trafil, napokon čas ukázal, že naozaj trafil. To druhé sa odmietnuť dalo ťažko. Prachy na družstevný byt by som šetril ďalších desať rokov.
Naraz do SZM i KSS
Takže ma prijali za kandidáta. Bolo to úsmevné. Na „prijímačkách“ sme zistili, že nie som v SZM (Socialistický zväz mládeže). Vysvetliť som to nevedel, asi som nebol pri nejakom nábore. Tak to urobili dva v jednom – SZM i kandidát KSS. Prijímanie bolo formálnou fraškou.