Svetlana Alexijevič Zinkoví chlapci, preložila Kristína Karabová, Absynt 2016
V hrdinských bitkách za vlasť sa o zmysle utrpenia dá hovoriť. Bolo nevyhnutné a veľkolepé vo svojom patriotizme. Keď príde reč na okupačné vojny a invázie, poctivé alibi pre smrť neexistuje. Svetlana Alexijevič sa vydala aj na túto neistú cestu.
Obetí afganskej vojny našla veľa. A nešlo iba o chlapcov, ktorých vracala sovietska armáda ich matkám v zinkových rakvách.
Hrdinovia alebo okupanti?
Bieloruská špecialistka na „dokumenty utrpenia a odvahy našich čias“ nachádza v osude sovietskeho impéria bohatý materiál na silné dokumentárne knihy.
A je silný predpoklad, že takéto perverzné autorské šťastie sa nekončí. Prítomnosť s budúcnosťou jej pripraví nové podnety. Alexijevičová si vždy vyberala tých, ktorí trpeli na okraji veľkých udalostí a stávali sa vedľajším produktom zásadných tragédií.
Takýto záujem ju zaviedol za ženami a deťmi z druhej svetovej vojny (Vojna nemá ženskú tvár), za postsovietskym človekom zneisteným novými pomermi (Časy zo secondhandu. Koniec červeného človeka), samovrahmi či obeťami černobyľskej jadrovej apokalypsy.
Pozornosť obrátená k „sovietskemu Vietnamu“ musí byť z logiky veci háklivou a nebezpečnou. Namiesto hrdinov, ktorí vyháňali fašistických okupantov z milovanej vlasti, sa teraz rozprávačmi stávajú práve okupanti.
Počas desiatich rokov cez Afganistan prešlo vyše pol milióna vojakov tzv. ohraničeného kontingentu sovietskych vojsk. Pätnásťtisíc z nich zahynulo. Nakoniec ešte i návrat domov v zinkovej rakve bol relatívne dôstojným záverom - stovky vojakov zmizli bez stopy alebo sa ocitli v zajatí.
Návrat rozčarovaných
Armáda sa dokonca snažila vzbudiť zdanie, že odísť plniť „internacionálnu misiu“ v Afganistane je slobodným rozhodnutím.
V skutočnosti väčšina mladých mužov a žien odchádzala vydieraných rizikom kariérneho krachu a v dôsledku nedbanlivého výberu. Iní odchádzali mentálne oddojčení doma v tradícii Veľkej vlasteneckej a hrdinských dedov.
