Autorka je komentátorka denníka SME a spisovateľka
Jasné, sedeli sme ako zarezaní a zabávali sa pozorovaním, či má triedna na zuboch rúž.
Šikanovali sme tých, čo sedeli vpredu. Nič vážne, ale to vylúčenie pocítili. To preto, že tam v predných laviciach vyvíjali liek na rakovinu alebo vodíkovú bombu, že nás raz zachránia alebo rozprášia.
Báli sme sa ich výnimočnosti, tej ich blízkosti ku katedre, dostávali sme záchvaty smiechu, keď im vypadla krieda z upotenej ruky alebo sa zakoktali.
Na slabších sme tlačili, prečo by mali mať výnimky? Musia robiť to čo všetci ostatní! Prečo by mal niekto pri odpovedaní sedieť, keď odpadáva? Kto mal vši, nech sa postaví!
Opovrhovali sme bohatými deckami, vtierali sme sa im, škodili sme im. Mená chudobných sme písali na hajzlové dvere a na dvore si ich držali od tela palicou.
Každý mal nejaký telesný nedostatok, nikto nebol normálny. A nikto ani nechcel byť normálny. Ak by niekto bol, odstrihli by sme ho zo školskej fotografie.
Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov Čítajte Prepichávali sme si vzájomne oči na fotkách, dokresľovali brady a bradavice autoritám, do lavíc ryli kružidlom vulgarizmy a srdcia.
Chodili sme v bandách, pretože keď nás bolo viac, cítili sme okolo svojho mäkkého tela mušľu. Stopovali sme lúzrov, čo sa túlajú osamote, hnali ich a dívali sa, ako vyzerá utrpenie. Potom sme postáli s očami rozšírenými adrenalínom a zapáli si cigaretu pri smetných košoch.
