Milý Ježiško, prajem si farebné ceruzky a nejakú peknú knižku. Skromné listy sa písavali kedysi pred Vianocami. Spomeňme si na film Pelíšky, v ktorom hlavný hrdina dostane pod stromček fľašu vodky. A možno pamätníci za „zlatého socíku“ spomínali, aké skromné Vianoce prežívali za prvorepublikového alebo azda aj rakúsko-uhorského detstva.
Dnes v priemerných slovenských (stredoeurópskych, európskych) rodinách vianočné nádielky prekypujú väčšou hojnosťou – súdiac podľa davov ľudí, ktorí sa cez adventné víkendy nahrnú do našich šopingov.
Na druhej strane v poslednom čase čoraz častejšie skloňujeme slovné spojenie „frustrovaný volič“. Priemerná mzda sa približuje k magickej hranici tisíc eur, no veľká časť spoločnosti má problém utiahnuť svoje základné potreby. A stačí prejsť zo Slovenska pár kilometrov na Západ, aby sme videli, že sme sa k rakúskemu štandardu výrazne nepriblížili ani viac ako štvrťstoročie po novembri ’89...
Teda väčšina z nás, lebo sú aj výnimky, ktorým by dokonca Rakúšania mohli závidieť. Ale o tom neskôr.
Verí, kto sa má dobre
Za socializmu sa mali všetci rovnako. Rovnako dobre, rovnako zle. Príjmové kategórie boli jednoznačne nalinajkované. Umelecké spracovanie tohto problému – teda túžby človeka mať sa lepšie, než systém dovoľoval – nájdeme vo viacerých vtipných filmoch týchto čias.
Napríklad v prvej slovenskej farebnej veselohre Šťastie príde v nedeľu (1958), kde si chcela trojica mládencov prilepšiť vtedy populárnym tipovaním športky. Ich želania boli z nášho pohľadu smiešne skromné: moped a či cesta okolo Československa.
V tom istom roku dokončila komédiu Tri priania režisérska dvojica Ján Kadár – Elmar Klos, ktorej neskôr Obchod na korze priniesol Oscara. Ich satira bola taká ostrá, že skončila v trezore.
Hrdinovi, ktorý sa utešoval socialistickou víziou, že „raz budú žiť všetci šťastne“, sa tu podarilo zbohatnúť ihneď vďaka kúzelnému dedkovi, ktorému uvoľnil miesto v preplnenom trolejbuse. Deduško mu za to splnil tri želania a to tretie si hlavný hrdina prešpekuloval dôkladne: Aby sme si žili spokojne. Ako to je?
„Keď má človek vlastnú strechu nad hlavou. Keď si môže občas kúpiť niečo zbytočné a pritom mu ostane na uhlie. Nemusí sa doma hádať kvôli každej korune.“
Osud, vlastne rozprávkový deduško, mu dožičil nový byt, auto, priazeň u šéfa... A ako v každej rozprávke aj v tejto zazvonil zvonec, ktorý s vymoženosťami spravil koniec. Hrdina, ktorý na začiatku socializmu veril, na konci veriť prestal. Jeho manželka, ktorá pochybovala, si po sérii zázrakom získaných benefitov pochvaľovala, že systém je skvelý:
„Čo máme, to sme si museli poctivo zarobiť. Musí sa hovoriť len o chybách? Azda je tu viac správnych vecí, o tých treba hovoriť.“
Milionár v ilegalite
Hrdina komédie Najlepšia žena môjho života (1968) v podaní Jiřího Sováka si naplánuje lúpež storočia: vyhliadne si malé mesto, vyhľadá poštu a vydáva sa za inšpektora, ktorý odhaľuje falošné bankovky. (Mimochodom, ide o posledný film, ktorý pred smrťou nakrútil legendárny český režisér Martin Frič.)
Ako to už býva, dokonalý zločin stroskotá na milostnom vzplanutí: krásnu vedúcu pošty potenciálny lupič nedokáže oklamať. A po návrate domov mu neostáva nič iné, než si ísť požičať peniaze od bývalej manželky.
Možno mal aj šťastie na rozdiel od hrdinu komédie Ako sa kradne milión. Účtovník podniku, ktorého hrá presvedčivý Rudolf Hrušínský, raz omylom na šek napíše nulu, ktorá vyzerá ako deviatka – a v banke mu vyplatia o 900 korún viac. Začne si prilepšovať pravidelne, kým si nenakradne milión. Problém bol tieto peniaze minúť. Že sa lepšie oblieka on aj jeho rodina, si okamžite pozorne všimli susedia a kolegovia. A tak sedí v noci sám na váľande plnej ukrytých bankoviek a rozjíma:
„Takto vyzerá najbohatší človek v meste. Milionár v ilegalite. Keď ťa raz odhadnú na 1600 brutto, tak si nadosmrti stratený.“
Nepomôže fiktívna výhra v športke či dedičstvo. Mimochodom, nepripomína vám zápletka s fiktívnou výhrou niekdajšieho slovenského politika Kanisa, ktorý si tipovaním zarobil na vilu?
Súčasný film: Bonaparte
Azda najznámejšou českou komédiou o snahe prilepšiť si a vymaniť sa z osudu chudoby je Vrchní, prchni! Ústredný hrdina si ako falošný hlavný čašník nahonobí slušné úspory, no v závere ho stihne prísny trest: osem rokov natvrdo.
Takzvané rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve sa za minulého režimu trestalo väčšími sadzbami než násilné delikty. Dnes sa zdá byť kradnutie z verejného beztrestné a vzhľadom na právny stav, keď sú akékoľvek zločiny potenciálne amnestované – a odsúdené nanajvýš slovnou deklaráciou – ani nemožno veriť, že táto blahosklonnosť pominie. A tak milionárov, ktorí nie sú v ilegalite a už si ani nemusia vymýšľať rozprávky o športke a tipovaní, vidíme okolo seba plno.
Možno je čas nakrútiť nejaký nový súčasný film. Mohol by sa volať „Všetci sa stretneme v Bonaparte“.
O hrdinovi, ktorý pôsobil vo vláde, dostal červenú kartu a vlastní vilu s cenou odhadovanou na tri a pol milióna eur. Jeho žena si do kina nosí hodinky s diamantmi za zhruba 74-tisíc eur.
Ďalším hrdinom by bol podnikateľ so zbraňami a realitami, premiérov kamarát a ďalším zasa dajaký „dépeháčkar“. Alebo podnikateľ s kamerou v termostate a s kompromateriálmi v rukáve. Nejaký ten amnestovaný šéf tajnej služby. A sekundovať by im mohla plejáda boháčov okresného či miestneho kalibru...
Ľuďom sa ľahšie znášali skromné pomery, keď mali pocit, že sú na tom všetci rovnako. Zmierovanie so svojím osudom im sťažuje výskyt nového druhu luxusného človeka (najmä vtedy, ak ho k prepychu doviedli oveľa nemorálnejšie cestičky než spomínaných filmových hrdinov). Nožnice nerovnosti sa roztvárajú a frustrácia rastie.
Chamtivosť, bieda, nenávisť
Človeku bez perspektívy, ktorý za rovnakú alebo čoraz menšiu mzdu, počúvajúc všade o šetrení, čoraz ťažšie napĺňa svoje životné potreby, je ťažké neupadnúť do trpkosti alebo nenávisti. Súčasné pomery sú pre mnohých priam testom ich trpezlivosti a občianskej statočnosti...
Statočná je penzistka, ktorá dostáva štyri stovky mesačne a väčšinu z nich minie na nájomné, telefón (ponúkame vám výhodný paušál, pani zlatá) a na lieky (nech žije zdravotnícky a farmaceutický biznis!).
Podobne, ako je statočná matka, ktorá sama vychováva tri deti a nedostáva od bývalého manžela alimenty.
Znášajú svoj osud, kým iní píšu Ježiškovi prstom na nový tablet: Prial by som si vyhrať ten tender na nový informačný systém, štvorkolku či esúvečko.
Milý Ježiško, osobne si prajem žiť v spoločnosti, ktorá nie je odsúdená na to, aby jedni nenávideli druhých. V ktorej chamtivosť jedných neuvrháva iných do biedy. Aj keď možno lístky tohto druhu netreba posielať Ježiškovi, ale ich hádzať do volebných urien.
