Bolo to v apríli 2008 a Oxana doma hrala jednu zo svojich obľúbených počítačových hier. Zabzučal telefón a ona sa pozrela, kto jej píše.
Timur. „Ahoj, Oxana, u vás na stanici stoja vlaky s tankmi?“ Žena si oblizla prst ulepený od slaných orieškov, napadlo jej, že zababre aj myš a klávesnicu. Potom napísala: „Skôr tam boli, teraz neviem...“
Kvočka
Oxana Sevastidi, pôvodne Pančenko, žila v juhoruskom kúpeľnom letovisku Soči, práve v tom, ktoré sa preslávilo zimnou olympiádou za 54 miliárd dolárov.
Oxana sem s mamičkou a babičkou utiekla pred vojnou v roku 1994 z abcházskej metropoly Suchumi. Tam chodila do rusko-gruzínskej školy a naučila sa oba jazyky. Však Abcházsko bolo vtedy súčasťou Gruzínska - teda ono stále teoreticky je, ale prakticky ho dnes ovláda Rusko.
V Soči mamička Svetlana Ivanovna predávala na trhu, Oxana si našla miesto v pekárni.
Vydala sa. Vzala si Gréka, ktorých tradične na ruskom a gruzínskom čiernomorskom pobreží žije veľa. Jeho priezvisko Sevastidi dodnes nosí. Lenže muž čoskoro zomrel.
O politiku sa Oxana nikdy nezaujímala. „Taká domáca kvočka je to,“ rozprávala o nej matka Svetlana Ivanovna. „Ale nášho prezidenta si váži, veď je členkou tej jeho strany Jednotné Rusko,“ hovorila mamička, ako by sa byť kvočkou a milovať Putina vylučovalo.
Osudové stretnutie
Oxana nikdy nezabudla na svoje suchumské obdobie. Prežila v tom krásnom meste vedľa Gruzíncov, Rusov a Abcházcov kus života a nikdy nepochopila, prečo sa začali zabíjať a akú úlohu v tom zohralo Rusko.
Vedela len, že pre vojnu prišli s mamičkou a babičkou, veteránkou Veľkej vlasteneckej vojny, o bývanie, ktoré babička veteránka dostala nedlho pred abchazským konfliktom od štátu ako výraz vďaky za jej hrdinstvo staré pol storočia. Potom jej byt rovnaký štát rozbombardoval. Zo žien sa stali utečenkyne.
Oxana Sevastidi dostala sedem rokov. (zdroj: FOTO - ARCHÍV)V Soči sa vyhrabali z najhoršieho. Do Gruzínska Oxana jazdievala často a rada, ak boli otvorené hranice.
V Tbilisi mala veľa priateľov. Raz, bolo to v roku 2006, zase cestovala s kamarátkami cez abcházsko-gruzínsku hranicu. Ženy boli v dobrej nálade, nápadne nalíčené. Zoznámili sa s jedným z colníkov. Volal sa Timur Buskadze.
„Odkiaľ idete dievčatá?“
„Zo Soči. Ale pochádzame zo Suchumi.“
„Jéj, aj ja som zo Suchumi,“ usmial sa mladík. Rodičia ho odviezli do Gruzínska, keď sa začala vojna.
Ukázalo sa, že Oxana jeho otca trochu poznala. Vymenila si s colníkom telefónne číslo.
Druhýkrát sa stretli začiatkom roka 2008. Zase na hranici. Prehodili zopár viet o „starých dobrých časoch v Suchumi“ a sľúbili si, že si zavolajú. V apríli si vymenili onú esemesku o tankoch na stanici v Soči. O pár mesiacov Rusko vytiahlo proti gruzínskej enkláve Južnému Osetsku.
Po siedmich rokoch...
Ubehlo sedem rokov. A 15. januára 2015 Oxane zatelefonoval neznámy muž a vážnym hlasom ju pozval na výsluch. Na oddelení tajnej polície FSB. Najskôr si myslela, že nezaplatila nejaký poplatok alebo daň. Alebo že ju niekto udal, pretože klamala na váhe.
Lenže vyšetrovatelia obvinili Oxanu, že nielen potvrdila prítomnosť tankov v Soči a ich pohyb smerom ku gruzínskemu územiu. Ale podala aj ich charakteristiku (to však z dostupných zverejnených SMS správ nevyplýva).
