Osud Radoslava Procházku, ktorý neuspel ako uchádzač o post sudcu na Súdnom dvore EÚ v Luxemburgu, naplnil sociálne siete posmeškami. Ale o Procházku už ani tak veľmi nejde. Vlastne vôbec. Skôr o to, čo jeho príbeh reprezentuje.
Predstavuje totiž názorný mechanizmus, akým v prepadlisku zmizla celá politická alternatíva aj s očakávaniami voličov.
V roku 2014, keď sa Procházka uchádzal o prezidentskú funkciu, získal v prvom kole vyše 400-tisíc hlasov. Celkom tak ako vyše 1,3 milióna hlasov pre Kisku v druhom kole išlo o prejav podpory alebo skôr dopytu po „neficovskej“ alternatíve, ktorá však v marci tohto roku sčasti ostala pred bránami parlamentu (KDH, SMK) a z ďalšej významnejšej časti sa rozpustila alebo skôr spustila v koalícii.

Vrátane Bugára, ktorý ešte stále žije (striedavo na oboch brehoch, ako sa spievalo v jednej pesničke Mejlu Hlavsu) i Procházku, ktorý, dúfajme, definitívne opustil sémantický vesmír, kde sa pohyboval ako politik.
Nejde teraz o to, či očakávania spojené s Procházkom alebo Bugárom boli prejavom naivity, či priam mdlého rozumu, ako sa dnes radi posmievajú voliči SaS a či Obyčajní ľudia. Je fakt, že tieto očakávania jednoducho boli.