Autor je interný doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva na Právnickej fakulte v Trnave
Keď médiami preletela správa, že Poradný výbor Rady Európskej Únie odmietol Radoslava Procházku ako kandidáta za sudcu Všeobecného súdu Európskej Únie v Luxemburgu, rozpútala sa diskusia o tom, ako si to všetko zaslúži a nie že jedenkrát, ale hneď trikrát.
A ako mu to všetci doprajú s dovetkami, ktorým fantázia medze nekládla. Inými slovami – kto si ešte poriadne nekopol, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.
Je pre mňa otázka stavovskej cti, ak také niečo na Slovensku ešte stále existuje, zastať sa Rada Procházku a pripomenúť, aby sa pri tom pekelnom pohone nezabudlo, že aj on je človek, ktorý má právo robiť chyby. Chyby aj veľké aj malé, dokonca politické.
Moment, keď sa to dobrovoľne rozhodol robiť pred tvárou národa, bol jeho rozhodnutím, za ktoré teraz platí. Tí, ktorí boli v politike, vedia, že to nie je ani malý ani príjemný účet a že tento typ sklamania patrí medzi tie najväčšie aké môže život priniesť.
