Autor je reportér Českého rozhlasu
Bol to úchvatný pocit. Stáť na kopci s citadelou a hľadieť dole na Palmýru. Hlavne na tú antickú, samozrejme.
Okolo zneli arabčina a ruština, neboli to však žiadni turisti, ale vojaci. Po zuby ozbrojení a so šatkami zakrývajúcimi aj tvár.
Len vďaka nim táto perla Orientu neľahla popolom, aj keď ju Islamský štát úplne zničil. A do vzduchu vyhodil aj dva starobylé chrámy.
Hlavou sa mi tento rok na jar, keď som do Palmýry dorazil, teda krátko po oslobodení, preháňalo veľa myšlienok. Prevládal však pocit úľavy. Že sa aspoň časť tejto svetoznámej pamiatky zapísanej na zoznam UNESCO podarilo zachrániť. Na obzore sa síce ešte bojovalo, a keď sme chceli z citadely zostúpiť do samotného mesta, ozval sa pod nami obrovský výbuch a krátko nato stúpal k nebu hustý dym.
Všetci sme padli na zem ako podťatí. Našťastie, nešlo o samovražedný útok. Len ruskí ženisti práve na ceste odpálili extrémne silnú nálož zaliatu do asfaltu.
Šanca obnoviť pamiatky
Sýrske jednotky totiž nemali kapacitu na to, aby dokázali odmínovať celú Palmýru. Džihádisti nielenže nastražili stovky bômb práve do komunikácií, ktoré potom po odmínovaní vyzerali ako ementál, ale rozmiestnili ich aj pri všetkých antických pamiatkach. Pri každom stĺpe.
Aby ich potom, ako by medzi ne vstúpili Asadovi vojaci, mohli odpáliť. A definitívne tak úplne zničiť aj antickú Palmýru.
Bolo by to určite hrozné a z pohľadu islamistov spektakulárne. Našťastie, tento plán nevyšiel. Už vtedy sa napriek tomu objavovali články, a to aj v západných i českých médiách, že Islamský štát Palmýru po dohode s režimom Bašára Asada dobrovoľne odovzdal do rúk Damasku.
Nuž, zrejme o tejto „dohode“ nevedelo sedemdesiat príslušníkov špeciálnych síl, ktoré dvaja samovražední atentátnici z radov IS zabili. A rovnako tak stovky ďalších vojakov.
Experti, sýrski aj zahraniční, medzitým počítali škody a zabezpečovali odvoz artefaktov zo zničeného múzea v Palmýre. Ako mi však vtedy povedal generálny riaditeľ pamiatok a múzeí Sýrie Maamoun Abdulkarim, džihádisti síce odpálili Belov a Baal-Šaminov chrám a tiež Víťazný oblúk, s pomocou medzinárodného spoločenstva sa však dajú do piatich rokov zrekonštruovať.
Hrôza sa opakuje
Podľa neho totiž toto kultúrne dedičstvo nepatrí len sýrskej vláde alebo opozícii, ale celému ľudstvu. Vlády sa, ako dodal, menia, ale pamiatky zostávajú. Preto by pomôcť mali všetci.
S tým väčšou hrôzou som v uplynulých dňoch sledoval brutálny útok džihádistov na Palmýru.
Prvú vlnu sa síce s pomocou ruských náletov podarilo odraziť, viac ako päťtisíc islamistických fanatikov, ktorým na živote vôbec nezáleží, však nakoniec vtrhlo do mesta a obsadilo ho. Vrátane citadely nad Palmýrou a okolitých kopcov.
Takému obrovskému množstvo šialených vrahov sa nedalo vzdorovať. Mali obrovskú presilu. Asad bojuje na mnohých frontoch a dôležité preňho je teraz víťazstvo v Aleppe, kde operuje ďalšia islamistická skupina, rovnako nebezpečná. Sýrska al-Káida, teda Front dobytia Sýrie, má totiž k dispozícii stále tisíce bojovníkov, ktorých základňou je provincia Idlib.
V posledných týždňoch tiež operujú v provinciách Hamá, Homs a Latákíja a Rusi jednoducho nemajú v Sýrii toľko bojovej techniky, aby zabezpečila postup sýrskych jednotiek vo všetkých častiach krajiny.
Rozličné záujmy veľmocí
Problémom je aj skutočnosť, že sa Rusi s Američanmi nedokázali dohodnúť na spoločnom postupe proti Islamskému štátu, ktorý má stále dosť bojovníkov i zbraní a zatiaľ dokáže čeliť úderom v Sýrii aj Iraku. A zbrane i muníciu mu musí niekto dodávať, určite ju nevyhrabal v púšti.
Moskva aj Washington majú v Sýrii rozličné záujmy a obhajujú záujmy strán, ktoré stoja proti sebe, teda Sýrie a Iránu na jednej a Saudskej Arábie a Kataru na druhej. Nehovoriac o Turecku.
Západ by mal prestať spolupracovať s krajinami, ktoré podporujú radikálnych islamistov a mal by hľadať spojencov v boji proti nim. Stovky z nich sa vracajú späť do Európy, kde majú, v saláfistických a wahhábistických mešitách podporu aj zázemie.
Dôsledkom tejto nespolupráce je tak aj znovudobytie Palmýry tzv. islamskou republikou. A reálna je preto opäť aj hrozba zničenie tohto starobylého mesta.
Bez ruských úderov nie je šanca, že by sýrske jednotky týchto ľudských netvorov odtiaľ samy vyhnali. Osud Mesta datlí, ktoré podľa hebrejskej Biblie postavil kráľ Šalamún, tak má v rukách Rusko. Či sa nám to páči, alebo nie.
