Autorka je publicistka, spisovateľka, riaditeľka Nadácie Charty 77
Tak to býva, že si človek na konci roku niečo, pochopiteľné dobrého, želá. Obvykle sebe a ak je slušný, tak aj iným. Ak to myslí vážne, tak sa aj zamyslí. Ak sa vie aj poriadne zamyslieť, tak najlepšie hlboko. Aby naozaj niečo súdne vydoloval. Niekedy sa zadarí aj mne, a tak mi vyšla trojica. Nie síce oná svätá, ale pre mňa rovnako významná.
Mám teda momentálne vzhľadom na stav sveta, a pochopiteľne aj môj, tri želania: mier, elektrinu a štátnu definitívu.
Mier je jasný. My, tunajší, by sme vojnu neprežili. Nakoniec, horko-ťažko zvládame aj mier. Vďaka mieru, aha, čo vystrájame – neznášame sa, vadíme, klameme, opľúvame sa, kradneme, chválime bláznovstvo, protiví sa nám múdrosť, malí sa vyťahujú, väčší chcú byť ešte väčší, tak ponižujú. A čo sa deje vo svete, je nám fuk. Inými slovami, keď je somárovi dobre, ide sa na ľad kĺzať.
Elektrina je jasná. Bez nej by sme si už nevedeli oprať, zhovárať sa, ohriať sa ani ochladiť, zabávať sa, jesť, zodrali by sme si nohy, lebo topánky by už nik nevedel opraviť. Topili by sme sa v smetiach a svet by sa nám vzdialil. Hoci vzdialeniu sveta by možno niekto aj bol rád. Lenže čo z toho, keby už o siedmej bol pre nedostatok sviečok v posteli. Takže naše elektrárne ma dosť bantujú.
Niekto by namietol „a čo voda?“ Uznám. Ale bývajúc neďaleko európskej veľrieky, keby dačo, egoisticky vyžijem.
