Vzhľadom na utrpenie ľudí v obkľúčených štvrtiach sýrskeho mesta Aleppo sa to javí ako ohavná úloha rozpitvať dlhodobo nečinnosť Európskej únie počas tamojšieho päťročného konfliktu.
Lebo západná nečinnosť vyvoláva skôr ľudské pocity hanby a zúfalstva než túžbu po intelektuálnom objasnení.
Ale predsa, v duchu už nikdy viac. EÚ – aspoň z pohľadu ľudí, ktorí sú menej presvedčení o jej výnimočnosti – má dve celkom protichodné vízie. Prvá je zásadne proti národnému vnímaniu Európy, lebo EÚ predsa vznikla po civilizačnej vojnovej tragédii a určujúce boli vtedy iné princípy než sebaurčenie národných záujmov.
No na druhej strane je tu zvrchovanosť národných parlamentov, ktoré nemajú chuť odovzdávať Bruselu viac kompetencií.
Toto by mohlo byť za iných okolností jedno, nebyť toho, že nám to bráni, aby sme efektívnym spôsobom ovplyvnili zahraničné konflikty, ktoré ovplyvňujú nás.
A už sme doma pri sýrskom konflikte, pre ktorý vlani vyše milióna sýrskych alebo „sýrsky sa tváriacich“ migrantov zaplavilo EÚ a podkopalo krehkú európsku solidaritu. A odpoveď EÚ teraz, pri okrúhlom stole vo štvrtok, sa obmedzila na volanie po zastavení paľby v Aleppe.
