Uvítanie Junckera, že „Robert, budem ti tykať“, bola zrejme príslovečná žoviálnosť šéfa komisie, čo je jeho zrejme aj posledný klad.
Skrytá narážka, že vykať Ficovi je čosi nepatričné, by sa z toho ale tiež vyvodzovať mohla. Najmä ak ani na miestach, kde vidí Fica časť domácej mienky po roku 2020, sa nezvykne vykať.
Ak ale odhliadneme od „efektívnej solidarity“, ktorá pojem „euroabsurdity“ stavia z nôh na hlavu, keďže dovoz hlúpostí do Bruselu je ako nosiť sneh na Nanga Parbat, slovenský semester nie je predurčený na záporné znamienko. Ani pre celú úniu, ani pro domo.
Môže naozaj byť, že na polrok otrasov od brexitu cez Trumpa k Renzimu sa raz bude pamätať ako na moment precitnutia, ktorému predsedal – áno, áno Fico. Smejte sa, ale alternatívou je už len plač. Slovenský bonus treba hľadať, pre zmenu, v spomalení či dokonca prekazení procesu splývania – pohľadom zvonka - s maďarsko-poľskou kontrarevolúciou.
Či to bude stačiť a na čo, je otázka, ale podaromnici nehaňme ešte ani Fica.
