Autor je politológ
V mestách v poslednom čase často sledujeme vyhlasovanie participatívneho rozpočtu. Každá spoluúčasť ľudí je dobrý signál. Za víťazstvo však netreba považovať počet ľudí, ktorí sa zúčastnia hlasovania o malej časti výdavkov.
Participatívny rozpočet je v podstate grantová schéma s vopred určeným okruhom presne pomenovaných investícií. Prioritu ich realizácie zostavujú obyvatelia formou hlasovania.
Tu by sme mohli vidieť určité riziko, ktoré vyplýva z toho, že malá, možno hlasná, ale určite aktívna skupina ľudí rozhodne o tom, čo konkrétne sa z verejných zdrojov zafinancuje. Táto aktívna skupina je pritom ten najmenší problém.
Jednak otvára predpoklad, že medziročne bude počet záujemcov o rozhodovanie rásť a zároveň si musíme uvedomiť, že občianska pasivita nikdy neprinesie zmenu. Akurát svojím prístupom na to vytvára predpoklady, lebo rozhodnutia ponecháva na tých, ktorí ich reálne dokážu využiť.
Výchova k aktívnemu občianstvu
Skutočný problém nastáva v momente, keď sa cieľ aj úspech participatívneho rozpočtu obmedzia len na hlasovanie o vopred stanovených investičných aktivitách a to bez ohľadu na spôsob ich zostavenia.
Zmyslom participatívneho rozpočtu by mal byť permanentný dialóg o štrukturálnej forme základného ekonomického zákona samosprávy medzi aktívnymi obyvateľmi a ich volenými predstaviteľmi.
Inými slovami, participatívny rozpočet treba chápať ako spôsob názornej výchovy obyvateľov k aktívnemu rozhodovaniu o miestnych záležitostiach.
Trhací kalendár túžob
Kým do hlasovania o niektorých výdavkoch sa zapájajú desiatky, alebo stovky obyvateľov, záujem o návrh všeobecne záväzného nariadenia o rozpočte mesta vyjadrený formou vznesených pripomienok obyvateľov je taký nízky, že na zrátanie počtu ľudí postačia prsty jednej ruky.
Treba však objektívne konštatovať, že ak by mal byť mestský rozpočet automatickým preklopením požiadaviek, stal by sa trhacím kalendárom a nereálnym zoznam túžob, na ktoré chýbajú peniaze.
