Autor je profesorom Vysokej školy manažmentu
Akademickí pracovníci sú ľudia ako ostatní. Nežijú len svojou prácou. Majú aj hypotéky, koníčky, chcú dôstojne žiť a naplniť svoj život hodnotnými zážitkami a skúsenosťami.
Pod existenčným tlakom sa môžu uchýliť k nemorálnemu konaniu. Vtedy aj pre nich nutnosť prežiť akoby ospravedlňovala neetické konanie.
Ak však tlak trvá príliš dlho, stane sa z neho norma: Ako všetci ľudia, aj oni si vymyslia ospravedlnenie, prečo je to tak a prečo to tak musí zostať.
Už dlhšie sme svedkami neželateľného správania, ktoré sa stáva normou. Ako k nemu došlo?
Hon za publikáciami
Krok 1: V úprimnej snahe zvýšiť kvalitu vysokých škôl začala Akreditačná komisia naliehať na zvyšovanie publikačnej činnosti. Vychádzala z logického predpokladu, že akademická práca spravidla vyústi do publikácie, ktorou vedec zverejní svoje zistenia. Táto úvaha by bola správna, keby platilo, že za každou publikáciou je zaujímavé zistenie a každé z nich je rovnako cenné. Žiaľ, tak to nie je – a v reálnom živote ani nikdy nemôže byť.
Krok 2: Vedeckí pracovníci začali byť hodnotení podľa počtu publikácií a naozaj ich začali častejšie uverejňovať.
Krok 3: Zistila sa neporovnateľnosť publikácií (knihy-časopisy, domáce-zahraničné atď.) a zaviedlo sa niekoľko spôsobov registrovania. Namiesto zjednotenia sa „zdokonaľujú“, preskupujú a „objektivizujú“. Čo platilo včera, dnes neplatí – a nikto netuší, či bude platiť zajtra.
Krok 4: Akreditačná komisia začala hodnotiť počtom publikácií aj celé vysoké školy. Financovanie verejných vysokých škôl dnes závisí nielen od počtu študentov, ale aj publikácií. Preto vysoké školy začali publikovanie stimulovať.
Viacerí „snaživci“ v tom našli cestu k zlepšeniu finančnej situácie: Prečo svoje výsledky nerecyklovať a s malými obmenami uverejniť viackrát? Prečo nevydávať za výsledok maličkosť, ktorá novým poznaním ani nie je? Prečo nevyhlásiť cudzí výsledok za vlastný? Veď nám idú po krku...
Krok 5: Vedenia škôl sa ocitli v pasci. Musia mať čoraz viac publikácií. Vedia, že ich kvalita prestáva mať so serióznou vedou čokoľvek spoločné. Tvária sa však nezúčastnene. Len občas sa začne diskutovať (po prepuknutí škandálu, ako nedávno v súvislosti s tzv. predátorskými časopismi). Inak nereagujú, len dúfajú, že počet krikľavých prípadov neporastie do nebies. Namiesto nápravy (spolu s Akreditačnou komisiou) robia iba kozmetické zmeny v niektorom spôsobe evidencie.
Krok 6 a ďalšie: Akreditačná komisia sprísňuje ... Vysoké školy prispôsobujú... Snaživci vylepšujú svoje štatistiky ...
Vedci podvádzajú, ale nie je to až také dramatické Čítajte Výstupy pre výstupy
Ocitli sme sa v bludnom kruhu, lebo svoje úvahy staviame na zlých predpokladoch. Podstatou akademickej práce nie je publikácia. Tá je len cestou ako oznámiť, čo sme vyskúmali a pridali k doterajšiemu poznaniu.
Posadnutosť publikáciami – ich množstvom a kategorizovaním – vždy privedie k stavu, ktorý tu máme. Zmene musí predchádzať uvedomenie: Sami sme tento systém zaviedli, sami ho musíme zmeniť.
Kľúč k riešeniu je v rukách vysokých škôl. Ich úsilie dokáže zasiahnuť nielen vlastných pracovníkov, ale aj akreditačnú komisiu.
Vysoké školy by predovšetkým mali chrániť zamestnancov pred nezmyselným navyšovaním požiadaviek na počty publikácií. Toto, a nie rast scientometrických štatistík, je zmyslom britského modelu hodnotenia RAE, ktorého princípy potrebujeme zaviesť.
V ňom sa hodnotí oveľa menej prác. Pracovisko samo vyberá tie, ktoré považuje najhodnotnejšie a charakteristické pre svoj profil. To by dodalo ľuďom pokoj na prácu, nenútilo ich generovať „výstupy pre výstupy“, umožnilo diverzifikovať pracoviská podľa odborného zamerania.
Reforma či slohové cvičenie o vysokých školách? Čítajte Dôležitosť etiky v akadémii
Dôležitá bude aj kontrola správania pracovníkov a inštitúcií. Narušenie akademickej etiky by sa malo považovať za vážne porušenie pracovnej disciplíny a v krajnom prípade byť dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru.
