Z apriali sme si to. Veľa zdravia, veľa šťastia, lásky a možno aj spravodlivosti. Sedeli sme pri tom stole a rozprávali si veci, ktoré by spravili každý z možných svetov tým najlepším. Ktoré by nám ukazovali, ako sa k sebe správať, ako spolu žiť a ako vybudovať dobrú, spravodlivú a úspešnú krajinu.
A potom po ceste od rodičov domov alebo po ceste k nim nastúpime a odvezieme sa trebárs v električke načierno. A v tom to je: prečo (nielen) Slovensko nefunguje, prečo nefunguje svet a prečo nefungujú tlupy, kde nájdete viac ako sedem príslušníkov ľudského rodu pohromade.
Pritom sme to my.
Také normálne
Môžeme chcieť od našich náhodných dejinných fluktuácií predstierajúcich politiku, aby sa nesprávali ako hlupáci. Môžeme od nich chcieť, aby rázne vykročili vpred a so sebou ťahali aj celú našu krajinu. Aby zodpovedne pracovali, aby pracovali poctivo, aby im záležalo na rozmnožovaní verejných dobier.
Ale ako od nich môžeme chcieť, aby boli niekým iným ako sme my? Aby neboli iba naším zrkadlom, aby boli pokriveným zrkadlom a pokriveným tým správnym smerom?
Pretože ono sa to všetko začína tam: v ja, v ty, v my. Keď sa denne vozíme načierno vo verejnej doprave, vlastne denne kradneme. Keď sa predbiehame v rade na lyžiarsky vlek, vlastne podvádzame. Keď nie sme schopní dodržiavať (rozumne) predpísané rýchlosti na diaľnici, vlastne švindľujeme. A keď si po známosti vybavujeme trebárs nové značky na auto, korumpujeme. Banálne, normálne, obyčajne, ani si to nepripúšťame.
Lenže to je podstata: ak platí, že moc v krajine pochádza od nás, rovnako platí, že aj hodnoty, spoločenské vzťahy, obyčajná morálka a to, čo ešte považujeme za správne a dobré, je výsledkom len nášho konania a premýšľania.
Keby sme niekde v hlave nemali latentne uložené reálne socialistické „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, keby sme (my, kritická masa) žili podľa nudne jednoduchého „krást se nemá“, všetci tí veksláci a kamarádičkovia a sovietski pohrobkovia a rôzne variácie na bašternáčikov, všetci tí by nemali odvahu ani vyliezť z kanálov.
Pretože už by sa s nimi nebavil ani ten sused, ani tá predavačka v potravinách, spolužiaci zo základky, nevraviac o vlastných rodičoch a starých rodičoch či súrodencoch.
Prestali sme veriť
Možno to teraz vyznieva, že výhradne my sme zodpovední za všetky tie široké tunely, za to, čo v tejto krajine nefunguje. Nuž, nie sme.
