Autor je vysokoškolský pedagóg
Pred niečo vyše dvesto rokmi vyhorel Bratislavský hrad. Obyvatelia z okolia mohli začať rozmýšľať, čo s ním asi tak bude. Dvíhali zrak k ruine a čakali.
Možno i pridávali k novoročným prianiam, aby sa konečne niečo udialo. Roky bežali. Opravia? A ak, načo bude slúžiť, opäť štátna správa, armáda, vzdelávanie? Alebo zbúrať a postaviť na jednom z najkrajších miest v samom centre mesta niečo nové.
Z času na čas prišli aj konkrétnejšie plány. A odišli. V rámci momentálne prebiehajúcej výstavy Sen a skutočnosť v Slovenskej národnej galérii si môžeme pozrieť na veľkom formáte jeden z návrhov. Vzišiel z medzinárodnej súťaže: na mieste Hradu i celej, už vtedy chátrajúcej štvrte pod ním, stojí nová monumentálna výstavba.
Nič z roho sa nerealizovalo. Trvalo viac ako 150 rokov, než sa Hrad nakoniec predsa len zrekonštruoval. To je miestny časový limit.
Keď sme sa pred temer tridsiatimi rokmi nasťahovali do ponurej časti mesta pod bratislavskou hlavnou železničnou stanicou, malo to byť len nakrátko. Celá štvrť sa mala čoskoro asanovať.
Plánovala sa veľkoryso riešená nová stanica a naokolo už dlho platila stavebná uzávera. Miesto pomaly umieralo. Otázka vtedy znela, či sa nám vôbec oplatí zbudovať kúpeľňu v malom byte IV. kategórie.
