Autor je interný doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva na Právnickej fakulte v Trnave
Keď v októbri tohto roka Národná rada schválila tzv. protiextrémistickú novelu Trestného zákona, ktorej cieľom je snažiť sa o trestanie aj verbálnych prejavov extrémizmu, bolo takmer ironicky úsmevné sledovať ako o protiústavnosti tejto novely najviac vykrikovali práve predstavitelia extrémistov v parlamente (to staré príslovie o trafenej husi, ktorá gága, stále evidentne platí).
Táto debata však naberá druhý dych práve v týchto dňoch (aj vďaka Lipšicovmu podpisu), keď na Ústavný súd prišiel návrh na vyslovenie nesúladu časti tejto novely s ústavou. Preto je namieste sa pýtať, o čo v tomto spore o slobodu prejavu vlastne ide.
Hovor si, čo chceš o hocičom
Sloboda prejavu je v našej ústave chránená relatívne prísne, keď čl. 26 presne vymenúva v akých prípadoch možno slobodu prejavu obmedziť - a to len ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Inými slovami, akékoľvek opatrenie, ktoré sa snaží obmedzovať slobodu prejavu, musí chrániť jeden z vyššie uvedených záujmov a musí byť nevyhnutné na dosiahnutie takejto ochrany. S otázkou nevyhnutnosti je potom ešte úzko spätá aj úvaha o prostriedku, ktorý na dosiahnutie sledovaného cieľa použijeme.
A práve v prostriedku je v tomto prípade problém (hádam nikto rozumný nemôže mať za cieľ ochranu extrémizmu). Kým pre vládu sú však doplnené slovné spojenia ako „nenávisť voči inej skupine osôb“ alebo „politické presvedčenie“ do už existujúcich skutkových podstát trestných činov len ich efektívnym rozšírením a plátaním legislatívnej diery, pre Lipšica a spol. ide o frontálny útok na slobodu prejavu, a to pre vágnosť týchto pojmov a s tým spojenej možnosti ich zneužitia zo strany štátnych orgánov.
Ťarbavá snaha o odpoveď na nárast extrémizmu zaobalená do vágnych definícií verzus americký koncept "free speech", ktorý priznáva právo hovoriť takmer všetko, čo chcem na akúkoľvek tému.
Nejde o právo na pravdu
Treba si povedať, že tu sa už však nebavíme o tom, či si štát smie alebo nesmie nárokovať právo na pravdu. Samozrejme, že nie. Tých skúseností v minulých režimoch už bolo viac ako dosť.
