Autor je teológ, publicista a spisovateľ
Víla Sapfó sedela pri rieke. Plávali v nej spievajúce kvety – skladali sa do fantastických kytíc a zase sa rozpadávali.
Sapfó postavila malý mlyn, v ktorom si mohol ktokoľvek zadarmo pomlieť slnečné lúče. Čakala na Ondina. Ondin bol jej najlepší kamarát. Bol vyšší ako väčšina bytostí, ktoré poznala, mal dlhé vlasy zdobené vždy čerstvými leknami a tvrdil, že poznal svet ľudí.
Sapfó sa chcela Ondina opýtať, čo je to svet ľudí. Počula o ňom občas, keď niektorá z jej priateliek snívala o človeku, ktorý ju bude ľúbiť inak ako ľúbia víly. Ktorý sa bude o ňu báť, aj keď je nesmrteľná a hovoriť jej, že je krásna ako víla. Sapfó čakala a čítala Kráľovnú víl od Edmunda Spencera.
Spencer bol údajne veľmi dávno človekom, no potom sa do neho zaľúbila Kráľovná víl a jeho život sa zmenil. Napísal knihu veršov a vzápätí zabudol hovoriť ľudským jazykom.
Sapfó tomu neverila a kniha sa jej zdala smiešna. Autor v nej písal, že víly nerobia nič iné okrem zbierania byliniek a tancovania.
Záchrana otrávených skál
Spomenula si, koľko práce mala s operáciou skál, pod ktorými bývala so svojimi rodičmi. Skala začala jedného dňa chradnúť, menila farbu, búrkovú, smutnú a zmenšovala sa.
Rodičia sa zľakli, že keď to takto pôjde ďalej, o chvíľu nebudú mať v záhrade tieň. Povedali, že žily skál určite niekto otrávil. Sapfó sa vybrala na expedíciu. Rodičia mali pravdu. Zlato a striebro, ktoré pulzovali v skale, boli zamútené – a na mnohých miestach nekolovalo nič. Sapfó pripravila bylinné zmesi, ktoré nechala vyparovať sa vnútri kameňa.
Čítala verše a hovorila si, že autor musel byť veľmi hlúpy, alebo veľmi zaľúbený. Podľa neho sa víly iba zabávali, a svet, v ktorom žili, bol večnou bezstarostnosťou. Spomenula si na hrôzostrašné príbehy o vílach, ktoré zmizli, o vojnách, o strate nesmrteľnosti.
Spencer bol podľa nej čudák, ktorý sa vydával za človeka. Sapfó mala veľa známych ktorí rozprávali o svete ľudí. Často počula príbehy o tom, ako ich niekto stretol.
