Autor je spisovateľ
V lete mi zomrel kamarát Josip, vlastne to nebol kamoš iba taký lepší známy – čašník zo Šimuni na ostrove Pag v Chorvátsku. Pohreb bol na cinteri, kde sa všetci mŕtvoláci volali Fabianič a Prdič.
Na ostrove je to tak: cudzích nebrať. Cikády cikali do ohluchnutia, zo mňa cikal pot ako z vola, pohreb o druhej poobede medzi borovicami na kremačnom slnku je spopolnenie bez popola.
Najlepšie bolo chudákovi Josipovi v rakve. Pozostalí a desiatky kamarátov, všetko Fabianiči a Prdiči, ako inak, navlečení do exotických letno-zimných vecí, aby aspoň ako-tak držali pohrebné dekórum a neskapali od horúčavy, boli divní.
V gamašliach s trakmi, v elasťákoch dokonale kopírujúcich najodpornejšie i najintímnejšie časti tela a v tričkách s nápisom Žuja je zakon, mi pripomínali bizarné scény z Felliniho filmov. Ale bacha, toto nebol film.
Obrad bol tiež divný, taký húkavý. Mysľou som bol na pláži dúfajuc v rýchly koniec, no ten neprichádzal.
A zrazu prišla šupa. Otče náš, ktorý si na nebesiach – ja a môj syn sme sa automaticky pridali k mohutnému chóru prehlušujúcemu cikády a pekelnú vyhňu. Tá modlitba ma vrátila do reality, zbúrala hranice a zomkla nás pohrebčanov do šíku... čo do šíku, do monolitu zvláštnej súdržnosti a jednoty. Po nej už nebolo nič ako predtým.
