Autor je je riaditeľ Centra pre teritoriálne medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, vyučuje kvantitatívne metódy a štatistiku.
Politický rok 2016 sa do histórie nezapíše žiadnou výnimočnou udalosťou, ktorá by nad ostatné vyčnievala či už do výšky (dôležitosťou), alebo do diaľky (výnimočnosťou v čase). Ak by sme to teda porovnávali napríklad s takými míľnikmi novodobej histórie ako odstavenie Vladimíra Mečiara od moci (1998) alebo vstup Slovenska do EÚ (2004).
Samozrejme, voľby do NR SR sú pre politológov, novinárov, a ďalších pozorovateľov politiky výnimočnou udalosťou. Aj keď na Slovensku boli prekvapivé, a do parlamentných lavíc posadili stranu, ktorá má blízko k fašizmu, v istom zmysle sa však vracia politika, akú sme poznali pred samovládou Fico II. Koalícia, ktorej strany majú rozdielne názory a neváhajú svojimi škriepkami obťažovať verejnosť, sme tu už mali. Akurát bola zvyčajne pravicová, pod vedením Smeru bol pozorovateľ zvyknutý skôr na rozhodné a rozhodujúce slovo predsedu. Rozdiel je, že teraz má koalícia takých predsedov, ktorí by chceli byť rozhodujúcim prvkom až dvoch.
Rok 2016 však definitívne potvrdil doteraz skôr plazivé trendy, ktoré sa na Slovensku udomácnili, zakorenili, a tak skoro sa ich ako spoločnosť nezbavíme. Prípustná je debata, nakoľko sú príznačné iba pre túto krajinu, a do akej miery ide o globálnu etapu vývoja.
Politika nie je pre mladých
Výstižnejšie by bolo napísať, že politika nie je pre mladých, šikovných, prípadne so zahraničnou vysokou školou, ktorí sa rozhodli vrátiť niečo tejto spoločnosti, urobiť pre krajinu zopár pozitívnych vecí, zlepšiť jej fungovanie. Iste, nejde o horúcu novinku. No niektoré z definujúcich príbehov roka 2016 museli aj tvrdé pochybujúce jadro presvedčiť, že ide o systémovú chorobu, ktorú sa tak skoro nepodarí vyliečiť.
Na začiatku roka držalo mnoho ľudí palce Radoslavovi Procházkovi aj preto, že na zvoliteľné miesta na kandidátke zobral viaceré nové, relatívne mladé tváre. Zároveň však išlo o odborníkov v oblastiach, v ktorých dovtedy pôsobili. Niektorí sú dnes v parlamente, iní sa vrátili k svojej práci. Ale spôsob, akým sa vedenie Siete postavilo k svojim vlastným sľubom spred volieb, mal odstrašujúci účinok pre množstvo ďalších, aby si s politikou radšej nešpinili prsty. Na tento Procházkov efekt sa medzičasom už stihli posťažovať Rybníček aj Štefunko. Málokomu príčetnému sa dnes chce do politickej strany.
Klincom do rakvy bola potom reakcia na spoveď Zuzany Hlávkovej, podporená verejným vyjadrením jej bývalého kolegu Pavla Szalaia, a mnohými neverejnými príbehmi takisto bývalých kolegov, ktoré sa bratislavskými kaviarňami a putikami šírili už v časoch pred predstavením loga (škoda len, že teraz zázračne stíchli...).
Čítajte pozorne, nie vyznanie bývalých zamestnancov, ale reakcia premiéra Fica a ministra Lajčáka ukázali, že tento systém si vybudovali oni, aby im pomáhal, a oni ho na za to budú chrániť pred akýmkoľvek pokusom o kvalitnejšiu či efektívnejšiu verejnú službu.
