Henrik Svensen, Koniec je blízko, preložil Miroslav Zumrík, Premedia 2016
Prírodné katastrofy nie sú iba perverznou (a usmrcujúcou) hrou osudu. Ľudia sa nešťastiam nevyhnú absolútne, ale môžu aktívne zvyšovať mieru svojej odolnosti.
Nielen krivky zo seizmografov
V súvislosti s knihou nórskeho geológa Henrika Svensena prichádza do úvahy niekoľko nedorozumení.
Ak už čitateľ pochopí, že nejde o najnovšiu ročenku Svedkov Jehovových, pre zmenu začne očakávať striktne fyzikálno-geologickú analýzu prírodných katastrof. Rozprávanie o pôvode tektonických zlomov, priebehu cunami a procesoch sopečnej činnosti by bolo určite vzrušujúce.
Svensen však ide vo svojom skúmaní ďalej. Okrem seizmografov ho zaujíma história, svet ľudských tradícií a mýtov. Zaujíma sa o význam sociálnej súdržnosti.
Skúma náboženské a filozofické interpretácie dramatických udalostí v histórii Zeme. Nezanedbáva ani politické a ekonomické súvislosti.
Zostáva vedcom, ale netrpí ignoranciou špecializovaného vedátora, ktorý je v mene empírie slepý ku všetkým ostatným prejavom ľudskej existencie.
Vybral si náročnejšiu cestu, ktorá našťastie vedie k špeciálnemu druhu optimizmu. Napriek istej miere nevyspytateľnosti smrtiacich katastrof existujú reálne možnosti ako redukovať našu zraniteľnosť. Aby sme obmedzili rozsah prírodných katastrof, musíme riešiť otázku chudoby.
A v najhoršom prípade sa vieme naučiť pružnejšie a aktívnejšie pristupovať k obnove katastrofami poničených krajín a spoločenstiev.
Nešťastie ako trest
Počas posledných tridsiatich rokov zahynuli v dôsledku prírodných katastrof vyše dva milióny ľudí. Pohromy postihli nejakým spôsobom viac ako päť miliárd ľudí, 180 miliónov prišlo o strechu nad hlavou.
