Po Berlíne, ktorý zareval ešte pred sviatkami, klasický bezpečnostný strestest - koniec roka - nezvládlo, už takmer podľa očakávania, Turecko. Tentoraz 39 obetí šialeného strelca a sumárne dvesto - zo šiestich atentátov 2016 len v Istanbule - je nakladačka, ktorá si pýta silné slová.
Hoci hromadnému vraždeniu holdujú aj Kurdi (PKK), vysokofrekvenčná obrátkovosť v Turecku navráva, že smerom hlavného úderu ani prioritou islamského teroru nie je Európa.
Skutočnosť, že špirála sa otáča tým rýchlejšie, čím okázalejšie sa Erdoganov režim sám islamizuje, vedie ak nie k paradoxnej - to je na hlbšiu analýzu - tak určite pozoruhodnej otázke: Čo asi to sériové zabíjanie hovorí o „vojne civilizácií“, ktorou sa straší v Európe?
Nechcel som, aby bol môj syn mučeníkom, odkazujú Erdoganovi Čítajte Dobre, neriešme, že koľko bezpečnostných analytikov, trebárs aj na Slovensku, si už Moskva najala. Podloženejšie je ďalšie posolstvo z posledného tureckého kola. Totiž, že aj po zuby militarizovaný režim, ktorého drsná (drakonická) protiteroristická legislatíva vyvoláva v EÚ des a odsudzujúce rezolúcie, je v obrane tzv. mäkkých terčov – napríklad hudobný klub – úplne na vode.
