Jedným z najsilnejších argumentov v prospech Únie je ten, že stačí na problémy, ktoré sú pre jednotlivé štáty priveľké. Napríklad sila korporácií alebo daňové hriechy politickej triedy.
To však neznamená, že vo väčšej mierke sa tie isté neduhy nezopakujú.
Napríklad, keď sa skúsený daňový čarodejník Jean-Claude Juncker postaví na čelo kampane proti daňovým únikom, neviete, či mal videnie v Lurdách a rozhodol sa plátať zákonné diery, ktoré sám najlepšie pozná.
Alebo sa len snaží zariadiť tak, aby sa nič v tejto oblasti nepohlo. Náznak odpovede už máme: bé je správne.
Juncker ustál únik dokumentov v roku 2014, keď sa ukázalo, čo stojí za ekonomickým zázrakom Luxemburska. Krajina ľudnatá asi ako Bratislava sa za jeho ministrovania a premiérovania zmenila z vyhasínajúceho spracovateľa ocele na jednu z najbohatších krajín na hlavu.
Možno by bol Juncker na hlavu, keby to nevyužil. Ale po LuxLeaks sám uznal, že podmienky, ktoré v Luxembursku vytvorili pre gigantov, „neboli vždy v línii s fiškálnymi pravidlami“ a možno na hrane „etických a morálnych štandardov“.
Že po tomto uznaní Juncker nemôže stáť na čele boja s daňovými únikmi v EÚ, sa zdalo také očividné, akože Kaliňák nemôže garantovať vyšetrovanie Bašternáka.
Najmä, ak je v tomto prípade Kaliňák aj Bašternák jedna osoba.
