Ostrým hvizdom proti šíreniu nenávisti sa Andrej Kiska opäť pripomenul ako štátnik s presahom, ktorý vníma ohrozenia.
Skvele umiestnenými vsuvkami ako „časť vedenia krajiny sa tvári, že sa nič nedeje“, resp. „pýtajte sa každého politika, ktorý bude tento rok strašiť nejakým druhom ohrozenia (...)“, upozornil s veľkou silou, odkiaľ ryba smrdí.
Až tak šikovne nemenoval Fica & koalíciu, že zmiatol politologickú obec, ktorej nedošlo, na koho ukazuje prstom. („Ustúpil od ostrejšej komunikácie s vládou“ a pod.)
Z hodnoty odkazu neubrali ani nepodloženosti o ekonomike či predsedníctve a pátos na konci. Pocit, že konečne prezident, ktorý sa dá počúvať, však nesmie prerásť do očakávaní. Apel na slušnosť je márny.
Základným znakom paradigmatickej prestavby verejného priestoru internetom je totiž veru konvergencia dvoch morálok. Normatívnej a „neoficiálnej“. Vo forme rôznej otvorenosti pred širšou a užšou sociálnou skupinou (nezamieňať s normalizačným „doublespeakom“!) dve morálky spolužili veky vekov.
