Autorka je politologička a ľudskoprávna aktivistka
Kedysi som písavala komentáre o tom, že sme príkladná krajina v prijímaní ľudskoprávnych dokumentov. Horšie, a o to pokryteckejšie to už bolo (je) s ich implementáciou.
Ale aspoň sme vyzerali dobre v tom ďalekom zahraničí a v tej zlej Európe, ktorá nám stále niečo diktuje. To nič, že sme jej súčasťou. Ani, že sme spolutvorcami ľudskoprávnych dokumentov, na ktoré dnes hľadíme, akoby nám spadli z neba.
Škoda, že nespadli. Keby tak bolo, s posvätnou úctou by sme dnes nemuseli už piaty rok žiadať ratifikáciu Istanbulského dohovoru.
Keby bolo keby, naša vláda a časť parlamentu by si už vôbec nelámala hlavu (niežeby si teraz veľmi áno), ako vysvetliť, že sa rozhodujú v rozpore s ústavným princípom. Princípom hovoriacim, že sme štát demokratický, neviažuci sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Vraj vôľa ľudu
Dnes je situácia odlišná. Pokrytectvo sa už nik nesnaží príliš skrývať, hrá sa s otvorenými kartami. Mnohí z tých, čo nám ukazujú smer, ale aj tí, čo tak lačnejú po tom, aby sme sa ako jeden muž (sic!) hrdo búchali do našich slovenských pŕs, majú totiž jasno, ako a kam viesť tento národ a ako chrániť jeho konzervatívne tradície.
A keďže berú vážne to, že sú volenými zástupcami, budú sa vraj riadiť vôľou ľudu. A kto je v našej krajine ľud?
Ľud je dnes každopádne veľmi populárny termín. Pre ľud politici (političky nie!) pracujú od svitu do mrku, načúvajú jeho hlasu (volajú to participatívnosť), jednoducho plnia jeho želania.
Ešteže TEN jednoliaty ľud máme. Ľud s jedným názorom, jedným vierovyznaním, jedným videním sveta. Bez neho by sa ťažko zdôvodňovalo, prečo nie je dodnes prijatý Istanbulský dohovor. Dohovor, ktorý prináša nádej pre ženy vystavené násiliu, ich deti, ako aj ďalšie obete domáceho násilia.
Dohovor, ktorý obsahuje veľmi konkrétny návod na to, ako je možné ukončiť násilie. A tiež na to, ako to urobiť v spolupráci s ostatnými krajinami. Lebo v tej ďalekej Európe si myslia, že čím viac hláv, tým viac rozumu.
Prečítajte si to konečne
Mám takú trúfalú požiadavku. Nepatrím síce podľa súčasných definícií k „ľudu“ tak, ako k nemu nepatria ďalšie a ďalší, ktorí sa si myslia, že právo na život bez násilia je ľudským právom a že rovnosť žien a mužov nie je nástrojom na rozvrat rodiny či diablovým dielom.
“Nepatrím síce podľa súčasných definícií k „ľudu“ tak, ako k nemu nepatria ďalšie a ďalší, ktorí sa si myslia, že právo na život bez násilia je ľudským právom, a že rovnosť žien a mužov nie je nástrojom na rozvrat rodiny či diablovým dielom.
„
A napriek tomu alebo vlastne práve preto, že mnohí a mnohé z nás sú veriaci, nestotožňujeme sa s cirkevným diktovaním toho, ako majú ľudia v tejto krajine žiť, čomu majú veriť a ako sa majú správať.
Napriek tomu tvrdohlavo chcem, aby si konečne tí, ktorí riadia tento bohumilý národ, prečítali Istanbulský dohovor.
Myslím jeho text, nie jeho klamlivé interpretácie od „ľudu“. A potom by sme mohli konečne viesť participatívny dialóg. A dostávať odpovede na množstvo nevyjasnených otázok.
