Autorka je publicistka
Ako by vyzeral bežný deň, keby človek odstavil zo svojich ranných rituálov instantné správy, nekonečnú mydlovú operu sústavne aktualizovaných jóboviek? Nenastalo by, nedajbože, pokojné brieždenie trávené nad kávou, ovsenou kašou, pohľadom z okna, čas, keď by sme boli sústredení na vlastné myšlienky, a nie na predžuté názory na veci, ktoré, vraj, ale naozaj len vraj, hýbu svetom?
Je otázne, či prvé, čo človek potrebuje, keď rozlepí oči, je dávka negatívnych emócií a katastrof, ktoré aj tak nikam neutečú, či pseudoproblémov podaných takým spôsobom, aby vyzerali ako predohra ku koncu sveta.
Pozitívnosť je nudná, ale pritom to naozaj podstatné, čo človek musí ráno vedieť, je, či je stále mier, či pred domom a nad ním nezúria živly, všetci členovia domácnosti sú živí, zásobovanie pitnou vodou, elektrinou, teplom a potravinami je plynulé.
Vlastne stačí, že nehúkajú sirény, to, čo búcha, sú len petardy, chladnička nevytiekla na parkety a deň môže byť pokojný.
Mozog je ako sval, nedostatočnou záťažou lenivie. Tréningom, ktorý ho udržiava, je čítanie dlhých textov a ich následné spracovanie.
