Kedy (ešte) nie sme a kedy (už) sme fašisti?

Autor je filozof a vysokoškolský učiteľ

Na túto dnes neobyčajne aktuálnu otázku sa snažil dať svojho času odpoveď aj slávny taliansky spisovateľ a filozof Umberto Eco v podobe niekoľkých hlavných charakteristík fašizmu. Pokúsim sa tieto charakteristiky zhrnúť a obmedziť na tie, z môjho pohľadu, najpodstatnejšie a v súčasnosti azda aj najaktuálnejšie.

Ale ešte skôr by som chcel stručne vysvetliť, prečo je podľa mňa dôležité poznať na danú otázku čo najadekvátnejšiu odpoveď.

Jeden z dôvodov je ten, že to, čo ešte donedávna bolo vo väčšine spoločnosti i v oficiálnej, v tzv. štandardnej politike považované za politicky nekorektné, „fašistické“, sa dnes považuje za niečo takmer normálne, čo je iba vyjadrením iného názoru vrátane tvrdení, že všetkých utečencov treba nechať pri prekročení hraníc postrieľať alebo utopiť v mori.

Skrátka, slovenská spoločnosť (pravda, nielen ona) sa postupne, ale isto zafarbuje do hneda.

S tým súvisí i druhý aktuálny dôvod a ním je fakt, že dnes v masmédiách i v každodennej komunikácii býva slovo „fašizmus“ až príliš často využívané, nadužívané až zneužívané. Takto sa toto slovo ako pojem dosť sprofanovalo.

Kedy teda (ešte) nie sme a kedy (už) sme fašisti, respektíve máme k nim blízko?

Jeden nacizmus, veľa fašizmov

Pojmovú neujasnenosť si, samozrejme, dobre uvedomoval i sám Eco, keď konštatoval, že sa napríklad veľmi často zamieňajú slová „fašizmus“ a „nacizmus“, pričom to nie je jedno a to isté.

Už len preto, že kým fašizmus vznikol v Mussoliniho Taliansku, nacizmus, hoci sa fašizmom do veľkej miery inšpiroval, v Nemecku. To je však len jeden, ten najelementárnejší rozdiel. Ďalší rozdiel je zásadnejší.

Kým historicky existoval len jeden jediný nacizmus, ktorý bol v podstate pohanský, antikresťanský (a to je jeden z dôvodov, prečo nacizmom nemôžeme nazývať Frankov hyperkatolícky falangizmus), fašizmus nie je jeden: nemá jednotnú filozofiu, ba ani ideológiu a politiku.

Popri talianskom fašizme tak existovalo viac iných foriem fašizmu: španielsky, portugalský, rumunský, maďarský, chorvátsky, a aby sme nezabudli, takisto slovenský.

A predsa, napriek svojej rôznorodosti a vnútornej konfúznosti až protirečivosti je možné podľa Eca zostaviť zoznam charakteristických znakov toho, čo pre ich trvalú podstatu nazveme „večným fašizmom“. Pritom, ako upozorňuje, každá z nich môže byť natoľko výrazná, že je schopná samostatne vyjadriť to, čo označujeme termínom fašizmus alebo fašistický.

Návrat k (fiktívnej) tradícii

Prvým znakom fašizmu by mohlo byť jeho lipnutie na tradícii. Stačí sa pozrieť na ideovú základňu akejkoľvek fašistickej kultúry – je v nej miesto vždy iba pre tradicionalistických mysliteľov.

V našich podmienkach ich predstavovali (a dodnes predstavujú) povedzme štúrovci a takisto konzervatívni historici so svojimi predstavami o existencii akéhosi jedinečného, ba niekedy až vyvoleného národa „starých Slovákov“.

Pravda, ako hneď Eco pripomína, takéto primknutie k tradíciám samo osebe nie je v histórii nič nové, ojedinelé. Tradicionalizmus existoval už v helenistickom období ako reakcia na racionalizmus v klasickom Grécku.

Osvietenstvo vníma ako rozvrat

To je tiež charakteristická črta fašizmu: otvorené nepriateľstvo k racionalizmu a moderne, reprezentovaným osvietenstvom a kapitalizmom.

Fašizmus bol od začiatku svojho vzniku (ak nie priamo iracionalistický) skôr orientovaný emotívne na ideológiu Blut und Boden – krvi a pôdy. Odmietnutie moderného sveta prebiehalo pod rúškom odmietnutia kapitalistickej súčasnosti, pričom osvietenstvo ako vek rozumu bolo vnímané ako počiatok celospoločenského rozvratu.

V podobnom kritickom duchu sa dnešný fašizmus zameriava na procesy globalizácie a demokraciu, ktoré odmieta en bloc ako hlavné príčiny všetkého nešťastia.

Nedôvera k intelektuálom

S týmto úzko súvisí jeho ďalšia charakteristika: hlboká nedôvera k intelektuálnemu svetu, k mysleniu, a zvlášť ku každému kritickému uvažovaniu, ktoré v ich ponímaní „jasné“ veci len zahmlieva, relativizuje a oberá nás o nadobudnuté istoty.