Vianočná romantická komédia Láska nebeská (Love Actually) je vskutku odporný film. Plytký a neúprimný, mieni New York Times, a to znie dokonca veľkoryso.
Vlastne jediný autentický výkon podáva vždy skvelá Emma Thompsonová v úlohe podvádzanej manželky. V jedinom dojemnom momente počas zbytočných 135 minút stojí zdrvená v spálni a počúva melancholickú hudbu Joni Mitchellovej, ktorá spieva, že „vskutku, lásku vôbec nepoznám“. abeceda
Čo by sa po zhliadnutí filmu dalo skôr povedať o scenáristoch. :
Tá scéna v spálni je však natoľko dojemná, že určite prinútila nejedného diváka vyhľadať si pesničku Both sides, now od Mitchellovej a dozvedieť sa, že ide o meditáciu o nepoznateľnosti lásky, tak ako aj života samotného. Ako sa láska môže vekom zmeniť z „uleteného tanca“ na „len ďalšie predstavenie“, v ktorom, „ak vám na tom záleží, nedajte to najavo.“
„Pozerala som sa na lásku z oboch strán,“ spievala Mitchellová, „a napriek tomu, akosi si najviac spomeniem na tie ilúzie.“
Aj mne znie láska trošku ako nezvyčajná téma pre noviny. Pričom ide o jednu z najsilnejších pohnútok nášho konania; o celoživotnú túžbu, ktorej nesplnenie nás môže ako jediné presvedčiť, že sme tu boli celkom zbytočne.
“Beriem lásku ako svetlo, ktoré sa objaví znova a znova v iných ľuďoch, a musím ísť ďalej za ňou.
„
Čo to znamená byť (ne)milovaný
Predchádzajúca veta môže znieť ako zveličenie. Nechcem vôbec nič zveličovať – skôr len priniesť svedectvá. Svoje vlastné aj výpovede iných. A to triezvym spôsobom, nie ako plytkú reklamu na lásku formou Lásky nebeskej.
Napríklad americký spisovateľ Raymond Carver v Neskorom úlomku odpovedal na otázku, či dostal od života to, čo chcel, napriek dostatku bolesti a sklamaní. Povedal: „Áno.“ „A čo ste chceli?“ „Označiť sa za milovaného, cítiť sa milovaným na tomto svete.“
Veru, nie každý má šťastie byť milovaný. Pripomeniem len srdcervúca fotografiu vychudnutého nigérijského dieťaťa prezývaného Hope (Nádej) potom, ako ho v poli našli opustené a plné červíkov. Rodičia boli presvedčení, že je čarodejnica. Len uvidieť fotku, ako napriek vyziabnutým končatinám sústredene pije vodu z fľaše od dánskej dobrovoľníčky, vás zničí.
Aj to je dôležité povedať na začiatku. O láske sa možno málo seriózne píše v novinách, lebo ide o vzácny zdroj, a keď vidíme, ako reálne vyzerá jej nedostatok, či rodičovský, partnerský, alebo božský, ťažko sa na to pozerá.
Pred zrkadlom
Ale ani tu v Európe nejde vždy o rozprávku, aj keď zdanlivo netrpíme nedostatkom.
Každý rodič asi pozná ten pocit, keď sa díva na mrzutého syna, ktorý chce prvý raz ísť s frajerkou na chatu. A ako skúma jeho nezarastenú bradu a tie tenké dospievajúce končatiny, a uvedomí si, s nežnou dušou, že je ešte len dieťaťom v chlapskom tele.
A že takto neistý, ale odhodlaný vyzeral aj on pred svojím otcom pred toľkými rokmi, a že vlastne sme všetci predurčení vymeniť si úlohy v tejto generačnej veselohre bez toho, aby sme chápali jej konečný zmysel.
Alebo stojíš v strednom veku pred zrkadlom, vyhýbaš sa pohľadu na vlastné brucho a rozmýšľaš nad vlastným vzťahom. A narazíš na uzly emócií také husté, také nepreniknuteľné, že už ani nevieš, či sa to dá označiť za lásku.
Si si len letmo vedomý, že je to na míle vzdialené od toho, ako si si lásku kedysi predstavoval. „Je to najteplejšia pec ducha,“ povedal o láske spevák Leonard Cohen. „Tam neexistujú žiadne výhovorky a väčšinu času je to neznesiteľné. Ale iba v takejto situácii sa dá vykonať nejaká práca.“
Je to vekom či povahou
Keď sa redaktor New York Times obzrel za tridsiatimi rokmi textov o láske, ktoré mu posielali amatérski spisovatelia, všimol si rozdiely na základe veku autora.
