Svet možno zachraňovať jedine v jeho detailoch. Denne. Je to mravčia práca, ktorá sa často odohráva mimo zorného poľa médií. Bez veľkého obecenstva. Na miestach, kde sme najzraniteľnejší. Kde rozhodujeme o budúcnosti ako priadky osudu.
Svet sa zachraňuje v nemocniciach, školách, domovoch dôchodcov, na úradoch, v nocľahárni pre bezdomovcov a v rómskych osadách. Vždy, keď nedopustíme, aby ľahostajnosť obrala niekoho o ľudskú dôstojnosť, zachraňujeme detail lepšieho sveta, v ktorý dúfame.
Vždy, keď tých, čo strácajú rovnováhu a nedokážu prejsť po lane natiahnutom nad spoločenskou manéžou, zachytí záchranná sieť. Tých, ktorí už nemôžu alebo nikdy nevládali. Nespláchneme ich ako vedľajší produkt nášho pokroku. Nevyradíme ako poškodené súčiastky, ktoré sú dobré už len na to, aby sa objavili v abstraktnom diele umelca ako spomienka doby.
Vždy keď to, čo zjednodušene voláme systém, funguje pre všetkých.
Miesta kde sme zraniteľní
Pre chorého nie je zdravotníctvo komplikovaný koncept. Nemá veľa pochopenia pre tabuľky, kategorizácie, smernice a pavučinu platieb poisťovní.
Nechce byť redukovaný na rodné číslo, objemný zdravotný záznam alebo poradie, ktoré vypľula bezcitná mašinka. Chce veriť, že to, či dostane tú najlepšiu starostlivosť, nie je otázka šťastnej náhody: toho, či zaklopal na správne dvere.
“O kvalite sveta, v ktorom žijeme, často rozhodujú detaily. Či učitelia dokážu talent a výnimočnosť chytiť za ruky a nepustiť ich, kým sa naplno neprejavia. Učiteľ s dušou stredovekého exorcistu, ktorý vyženie zo študentov kritické myslenie, lepší svet zatracuje. V jeho zárodku.
„
Do nemocníc prichádzajú ľudia boľaví, bojujúci i rezignovaní. Krvácajúci, ale aj takí, čo nemajú dostatok krvi ani na to, aby ich srdce poháňalo život žilami.
Takí, čo sa boja, ale aj takí, ktorí svoj strach ako divú zver skrotili. Ale svoju chorobu skrotiť nemohli. A tá im pripomenula krehkosť bytia. A to, že sú odkázaní.
Choroba ich pokorila, a tak nechcú byť pokorení aj samotným systémom, ktorý by im mal pomáhať.
Na to, aby mohli veriť, že ten systém pracuje v ich prospech, nemal by o ňom rozhodovať stranícky poker alebo politické klany.
Vedenie kľúčových zdravotných inštitúcií by nemalo byť úložiskom pre tých, čo už raz zlyhali. Každou neopodstatnenou straníckou nomináciou, každým tendrom pre „našich ľudí“ fŕkajú kyselinu na dôveru tých, ktorým má zdravotníctvo slúžiť.
