Autor je matematik a pedagóg
So stereotypmi možno občas pekne naraziť. Jedna moja diplomantka mala vo zvyku medzi rečou spomenúť, ako je jej v Bratislave zima. Pochádzala zo severného Slovenska. Z dediny známej teplotnými rekordmi. Nie letnými. No ani náhodou to nemyslela ironicky.
Keď odchádzala na štúdiá, zobrala si z tých „ľahších“ zimných vecí, však sa išlo na juh. No postupne, po každej ceste z domu prinášala ďalšie, čoraz teplejšie oblečenie. Nepomáhalo.
Jedna vec je teplota vzduchu a inak je to so „zdanlivou teplotou“, tým, čo cítime. Zahŕňa aj rýchlosť vetra či vlhkosť vzduchu. A tu je Bratislava špecifická.
Vďaka Dunaju a častému veternému počasiu. Geografická poloha i reliéf terénu robia svoje. Okrem toho je tu jej urbanizmus i „stavebníctvo“. Riedkymi sídliskami to dobre fičí.
A i kompaktná zástavba, tvoriaca veľmi malú časť mesta, až tak kompaktná vlastne nie vždy je: len v okruhu 300 metrov od domu som narátal do desať prieluk – miest, kde nestojí dom, hoci stál alebo by mal, a zatiaľ tam len prefukuje.
Zložité stavebné konanie, majetkové spory, špekulácie či len obsesia s parkovacími miestami?
Aj nové výškové stavby vedia pridať veternosti. Cely rok chodím do práce na bicykli. Popri Dunaji. A cestou sú tam miesta, kde v dôsledku novej, značne naddimenzovanej výstavby, vie riadne zafúkať. Keď je ľad, mám čo robiť, aby som sa ako-tak udržal v sedle. Aspoň ma to otuží.
Ale ani to mi nepomôže, ak ma zimné mesiace zastihnú na juhu Európy. Nikdy som ešte tak „nemrzol“ ako v Toskánsku. Vonku bolo dobrých päť až desať stupňov, zriedka menej. No dalo mi to zabrať. Vnútri totiž nebolo omnoho viac.
