Ešte v minulom roku Bauman navštívil Brazíliu, kde sa rozprával s týždenníkom Valor. Vznikol tak rozhovor, v ktorom reaguje na situáciu čerstvo po referende o brexite. V rozhovore pre Social Europe neskôr nazval zvolenie Donalda Trumpa "zaplátaním existenčnej úzkosti". Vysvetlil ďalej, že "tí, ktorých civilizácia sklamala, hľadajú záchrancov v barbaroch".
Ako si vysvetľujete hlasovanie o brexite? Čo musí Európa urobiť, aby neprišla o ďalšie štáty?
Začnem druhou podotázkou. Dúfajme, že chaos, do akého brexit uvrhol a ešte uvrhne (už ne)Veľkú Britániu, sa môže (len môže) ukázať ako najlepšia možná zmes na vytriezvenie pre ľudí dosť opitých, aby podporovali kmeňových „euroskeptikov“ v ostatných členských krajinách Únie.
No teraz k prvej a zásadnej otázke: pre milióny Britov, ktorí ostali vylúčení alebo ktorí sa boja, že v ktorejkoľvek chvíli môžu zostať vylúčení bez varovania, pre obete deregulovaných trhov práce a finančných síl, ktoré sú odtrhnuté z reťaze, obete bezohľadného nárastu nerovnosti, rýchleho zmenšovania množiny príjemcov odkazu Ronalda Reagana/Margaret Thatcherovej a rovnako rýchleho rozmnožovania masy jeho obetí, ako aj neustáleho úpadku kedysi sebavedomej strednej vrstvy až na „prekariát“ vydesený, chromý a neistý si sám sebou – bolo britské referendum vzácnou, prakticky jedinečnou príležitosťou vyliať si dlho sa hromadiacu, hnisajúcu zlosť na zriadenie ako celok: systém negatívne známy nedodržiavaním svojich vlastných sľubov.
V normálnych parlamentných voľbách je takáto príležitosť silne obmedzená: odmietajúc jednu stranu, jednu súčasť zriadenia, len aby vpustil/a chtiac-nechtiac inú do presne toho istého zriadenia – dychtivú riadiť ho, ale ochotnú robiť len veľmi málo pre jeho zmenu. V britskom referende však boli všetky veľké strany na jednom stanovisku: voliči mohli prejaviť rozhorčenie, znechutenie, roztrpčenie a odmietanie dôverovať celému zriadeniu jedným vrzom: „poriadku (alebo skôr neporiadku) vecí“ ako takému.
Veľkou otázkou však ostáva, či využitie tejto príležitosti prinesie anti-establishmentovým protestujúcim viac než len uspokojenie z jednorazového vyliatia hnevu. Pozornosť voličov hlasujúcich za odchod, utláčaných a znepokojených, bola – hrubo zavádzajúcim spôsobom – odpútaná organizátormi referenda a sústredená na Európsku úniu: inštitúciu, ktorá so všetkými svojimi chybami a priestupkami slúžila ako ochranný štít proti skutočným páchateľom všetkých tých krívd a stresov, ktoré protestujúcich vystrašili a nazlostili.
Tento štít síce ani zďaleka nebol jednoduchý a blbovzdorný, ale darilo sa mu aspoň zmierňovať škody, aké by inak spôsobili skutoční páchatelia.
Skutočnými páchateľmi sú finančné, investičné a obchodné sily - spolu so zločinnosťou, terorizmom, obchodovaním so zbraňami a drogami - sú už globalizované, extrateritoriálne a veľmi rovnoprávne s politickou vládou, čo je ešte vždy v rukách formálne zvrchovaných vládcov, ktorí sú ale územne obmedzení. Všetky, alebo väčšinu nespravodlivostí a krívd, ktoré primäli protestujúcich protestovať, možno odvodiť z konfrontácie síl nepodliehajúcich žiadnej efektívnej politickej moci a z politiky trpiacej stálym nedostatkom moci.
Rozhodnutie z referenda nezmôže oveľa viac, než že len zhorší tento konflikt, čím uľahčí prácu nespútaným silám a ďalej zredukuje schopnosť politiky ovládať ich.
Bauman zostane nablízku Čítajte Vrátia sa nacionalizmus a hranice v Európe, a budú istý čas trvať? Aký máte pocit z tohto nového usporiadania?
Ak sa štáty raz stanú veľkými štvrťami, je pravdepodobné, že štvrte sa stanú malými štátmi. Ich členovia sa budú organizovať na obranu svojej miestnej politiky a kultúry proti cudzincom. „Historicky sa štvrte menia na uzavreté a obmedzené komunity.... všade, kde je štát otvorený“ – k čomu dospel Michael Walzer retrospektívne pred vyše tridsiatimi rokmi po nahromadení minulých skúseností, pričom predvídal opakovanie tohto javu v blízkej budúcnosti.
Táto budúcnosť, ktorá sa zmenila na súčasnosť, potvrdila jeho očakávanie, a tým potvrdila jeho diagnózu.
Vďaka globalizácii a z nej vyplývajúceho rozdelenia a rozvodu moci a politiky sa štáty skutočne momentálne menia na sotvačo viac ako väčšie štvrte obmedzujúce sa na existenciu v rámci len vágne demarkovaných, deravých a neúčinne opevnených hraníc – pričom štvrte z minulosti, ktoré podľa minulých očakávaní mali sprevádzať zvyšok „pouvoirs intermédiaries“ na ich ceste do prepadliska dejín, bojujú, aby sa ujali roly „malých štátov“ – takže vytrieskajú čo najviac z toho, čo ostalo z kvázi-miestnej politiky a zo štátnej, kedysi žiarlivo stráženej, nedeliteľnej a neodňateľnej monopolnej výsady odlišovať „nás“ od „nich” (a naopak, prirodzene).
„Vpred“ sa pre „malé štáty“ scvrkne na „späť ku kmeňovému systému“.
Na území obývanom kmeňmi sa sporiace sa strany vyhýbajú a húževnato sa zdržiavajú vzájomného presviedčania, obracania a konvertovania; podriadenosť príslušníka – akéhokoľvek príslušníka – nepriateľského kmeňa je, musí byť a ostať predurčená – ako príťaž, alebo ju prinajmenšom treba tak chápať a podľa toho s ňou zaobchádzať.
Podriadenosť druhého kmeňa musí byť jeho nezmazateľnou a nenapraviteľnou podmienkou a jeho nezmazateľnou a nenapraviteľnou stigmou – nutne odolávajúcou akémukoľvek pokusu o rehabilitáciu. Keď sa delenie na „my“ a „oni“ vykonáva podľa takýchto pravidiel, cieľom každého stretu medzi protivníkmi už nie je zmiernenie sporu, ale získanie/vytvorenie ďalšieho dôkazu, že toto zmiernenie ide proti zdravému rozumu a neprichádza do úvahy.
Aby nechali jablko sváru tíško hniť a vyhli sa nešťastiu, príslušníci rôznych kmeňoch uviaznutých v bludnom kruhu podriadenosti/nadradenosti nehovoria so sebou navzájom, ale popri sebe.
“Je ľudským, až príliš ľudským zvykom obviňovať poslov a trestať ich za hrozný obsah posolstva, ktoré prinášajú od tých mätúcich, nevyspytateľných, desivých a právom nenávidených globálnych síl, ktoré (z rozumných dôvodov) podozrievame zo zodpovednosti za mučivý a ponižujúci pocit existenčnej neistoty, ktorý ničí a ubíja naše sebavedomie, pričom zároveň pustoší naše ambície, sny a životné plány.
„
