Autor je redaktorom MF DNES
Keď budú historici raz hodnotiť z odstupu sto a viac rokov dianie v Česku a na Slovensku po rozdelení spoločného štátu, budú musieť konštatovať, že spoločnú armádu sme si rozdelili najmä preto, aby sme ju v oboch prípadoch v podstate zrušili.
Dnes sú naše armády také malé, že ide v podstate len o doplnok expedičných jednotiek, ktorými sme v minulých dvoch desaťročiach podporili operácie NATO, USA a našich ďalších západných spojencov, prípadne sa zapojili do mierových operácií OSN.
Z našich vojakov sa vlastne stal doplnok našej diplomacie s podobnými pravidlami. Teda, že doma si to treba tak trochu s mizerným platom odkrútiť, ale skutočná a dobre platená práca čaká v zahraničí.
Do týchto zahraničných misií sa väčšinou odchádzalo navyše (a našťastie) s oveľa lepším vybavením, než aké bolo k dispozícii doma.
Aj keď pravdupovediac, ešte keď som bol po druhej invázii v Iraku navštíviť slovenských ženistov v Babylone, jazdili tam na dlhoročných sovietskych gazíkoch, ktoré pri amerických Hummerochvyzerali ako Škoda 120 vedľa BMW.
Vojaci sú, armáda nie
Až ruská invázia na Ukrajinu, susedný štát Slovenska, a s ňou spojená okupácia a anexia Krymu pripomenuli nielen Čechom a Slovákom, ale celému NATO, že armádu možno budeme potrebovať nielen na zásahy ďaleko za hranicami, ale aj na obranu nášho územia.
Po dvoch desiatkach rokov, keď bol armádny rozpočet vždy tým prvým, kde sa škrtalo, keď sa potrebovalo ušetriť, a keď sa zbrane našich armád rozpredávali za pár korún po bazároch (sám som si jeden samopal za tisícku kúpil), alebo sa nimi za cenu železného šrotu vyzbrojovali armády v rozvojovom svete (zo slovenských zbraní sa vyzbrojila celá angolská armáda), zrazu sme zistili, že armádu hodnú tohto mena vlastne nemáme.
Pritom vojakov, vďaka zahraničným skúsenostiam, západným školám a spolupráci s NATO, máme naopak, hoci v neveľkom počte, najlepších, akých sme kedy mali.
Lenže títo vojaci prakticky nemajú zbrane, ktorými by mohli naše štáty v prípade potreby brániť.
Tanky ako rakvy, lietadiel málo
Na obranu sme v minulých rokoch dávali len polovicu sumy, ktorú sme sa pri vstupe do NATO zaviazali na naše ozbrojené sily dávať. V prípadoch oboch štátov je to len jedno percento hrubého domáceho produktu a aj teraz, po ruskej invázii, keď sa rozpočet na obranu začal zvyšovať, rastie z hľadiska potrieb armády slimačím tempom.
Nie že by na to naše štáty nemali, v oboch krajinách rástla slušne ekonomika, len armáda je skrátka stále na jednom z posledných miest, kde sa pridáva.
Ministri obrany oboch krajín dokonca tvrdia, že aj keby tie dve percentá HDP na obranu dostali, tak by ich armády nevedeli minúť.
Výsledkom je, že Slovensko má dnes 22, slovami dvadsaťdva tankov, čo je sila jednej štvrtiny jednej jedinej obrnenej brigády armády USA, ktorá sa v decembri vylodila v Nemecku.
Česká armáda je na tom so 123 tankmi o niečo lepšie, ale len tridsať z nich je modernizovaných, teda s vyššou bojovou hodnotou, než je pojazdná železná rakva.
V podobnej stave sú aj naše letectvá. Slovenská armáda má 35 bojových lietadiel, z toho však väčšinu podzvukových stíhačiek L-139 a len 17 bojových vrtuľníkov. Moderných gripenov je iba štrnásť a zvýšenie na dvadsať strojov česká armáda, kríza-nekríza na Ukrajine, už dva roky márne požaduje.
