Paul M. Zulehner, Papež František a jeho reforma církve, preložila Helena Medková, Vyšehrad 2016
Teológ Paul M. Zulehner patrí medzi najvýznamnejších sociológov náboženstva. Bol a je v kontakte aj so slovenským teologickým prostredím predovšetkým v téme výskumu hodnôt.
Nejde o disidenta typu Küng či Drewermann. Bez povesti rebela, ale s germánskou precíznosťou (a teda aj nevyhnutnou odvahou a vedeckou prísnosťou) analyzuje veci bez toho, aby si zbytočne všímal, koho tým poteší či pobúri.
Svojím zmyslom pre sociologickú perspektívu je práve on kompetentný zamýšľať sa nad špecifikami, ktoré Bergoglio priniesol do pápežského úradu.
Rozumie totiž jeho principiálnym pohnútkam: Je čas vydať sa na cestu a vyplávať na rozbúrené more súčasného sveta. Je nevyhnutné „čítať“ očakávania sveta a naučiť sa rozprávať jeho jazykom. To všetko nie ako program zrady, ale ako vrcholný projekt vernosti pôvodnému poslaniu.
Zulehnerova kniha je pestrou kolážou. Do textov o pápežovi sú vložené karikatúry zo svetovej tlače, ktoré texty odľahčujú, vyvolajú úsmev a – ako on dúfa – dokážu podať niektoré témy vyostrene.
Pápeža tým neurazí. On sám rád upozorňuje na komické aspekty výkonu pápežského úradu. „Humor je zdravý a nutný, keď klesáme pod ťarchou každodenných správ.“
Kniha je v závere doplnená rozhovorom s bývalým rakúskym kancelárom Wolfgangom Schüsselom, štúdiou historických premien chápania manželstva a manželskej lásky, textom odborníka na sociálne právo Wolfganga Mazala i príhovorom patriarchu Bartholomaiosa I., ktorý katolíckym biskupom na synode o rodine vysvetlil ortodoxnú prax milosrdenstva voči rozvedeným.
Pakt z katakomb
Zulehnerov výklad je v mnohých bodoch naozaj prostý. Jeho úlohou nie je potešiť niektorý z ideologicky zafarbených táborov.
Pápež nie je liberálny, len radikálny. V prvom rade mu ide o to, aby cirkev prekonala svoju ochromujúcu samoľúbosť.
Nemá vykročiť len „niekam“ do moderného sveta, ale najmä na jeho okraje – k chudobným, zbedačeným, zraneným a chorým, nezamestnaným mladým a osamelým starým.
Pápežova orientácia na neprikrášlené evanjelium veľa ľudí v cirkvi znepokojuje. Pritom však ide o dôsledné naplnenie Druhého vatikánskeho koncilu.
Zulehner upozorňuje na to (a nie je to všeobecne známe), že pápež „len“ realizuje tzv. pakt z katakomb z roku 1965. V závere koncilu biskup chudobných Dom Hélder Camara zhromaždil v rímskych katakombách sv. Cecílie štyridsať biskupov. Postupne sa k paktu pripojili ďalší biskupi, nakoniec signatárov bolo okolo šesťsto.
Zaviazali sa podriadiť koncilu v osobnom živote, verejnom pôsobení aj vo vnútrocirkevnej komunikácii. Tieto základné body paktu poskytujú kritériá, ktorými Zulehner pápeža Františka hodnotí. Jednotlivé „Františkove prekvapenia“ zrazu do seba zapadajú.
“Žiadať od ideológov, právnikov, politikov a kazateľov, aby zatúžili stať sa lekármi načúvajúcimi uboleným ľuďom znamená koledovať si o ťažkosti.
„
„Táto ekonomika zabíja“
V osobnom štýle ide o veci, ktoré sú mediálne najviac protežované a všeobecne považované za sympatické: ústup od vonkajších foriem, skromnosť, kritika klerikalizmu a rezervovanosť k historicky prekonaným pápežským titulom.
Jadrom Paktu z katakomb je rozhodnutie signatárov stáť na strane chudobných. „Rozhodujúce je vidieť príčiny chudoby a pristupovať k nim politicky, t. j. vytvárať účinné zákony, štruktúry a spoločenské inštitúcie nutné pre spravodlivosť, rovnosť a rozvoj každého človeka.“
Napĺňaním tejto vízie pápež František body získava i stráca. „Ľavý tábor“ radostne súhlasí, „pravý tábor“ väčšinou zdvorilo mlčí, ale ozýva sa aj hlasná kritika.
