V dobrej diváckej atmosfére sa nedá hrať zlý futbal, povedal Alfredo di Stefano. Jedna z najslávnejších postáv histórie svetového futbalu, argentínsky rodák, ktorého každý pozná ako španielsku legendu Realu Madrid, podľa mňa nemyslel na luxusný štadión, ale vzťah.
V juhoamerickej krajine, v ktorej sa narodil, v európskej, v ktorej kľúčovo pôsobil i zomrel, ide o spätosť akoby ľúbostnú. Takých lokalít by sa na svete našlo na prsty dvoch rúk. Takou bolo i Československo, Česko-Slovensko a chvíľu možno i Slovensko. Už nie je.
Nie je ani zďaleka. Nech mi prepáčia obyvatelia obcí a mestečiek, kde možno stále funguje dlhé roky nemenný nedeľný program – kostol, slávnostný či rodinný obed a futbal.
Pošťastilo sa mi naživo vidieť v Barcelone slávne El Clásico. Pre Španiela to najmenej príťažlivé – superpohárové. V Barcelone sa hralo o 22.00 hodine. Z metra vyšla mamička s troma ratolesťami. Dievčatko malo asi päť rokov. Opýtal som sa seňory, či nie je pre deti neskoro. Nechápala otázku, pozerala na mňa ako na totálneho nevzdelanca. Ja som zase nechápal, že som nevidel ani jedného policajta a s údivom som pozoroval, ako sa spolu fotia fanúšikovia Barcy a Realu.
Rivali i kamaráti
Real a Barca, žiadni nepriatelia – rivali. S Trnavčanmi sme sa my slovanisti podpichovali, doberali. Karol Ježík, žiaľ, už nebohý kamarát, kolega i šéfredaktor, mi ešte v ČSTK hovoril „belasý pes Peter“, v televízii išla práve vtedy rozprávka s takouto postavou.
Až do posledných dní jeho významného, hoci kruto krátkeho života sme nezačali deň, aby sme sa chvíľu nehandrkovali na tému o našom derby. Dnes chodia priaznivci týchto, tvrdím starosvetsky, vlastne priateľských klubov na zápas cez kordóny policajtov alebo vôbec.
Druhé verzia je pre Bratislavčanov jasne väčšinová. Majú slovenský ligový futbal na háku, vrátane svojho Slovana. Keď hrajú belasí ligu, je azda viac ľudí v blízkom obchodnom centre ako na štadióne.
