Autorka je komentátorka denníka SME a spisovateľka
V šetci chcú vyštartovať medzi ľudí – nominanti, kandidáti, publicisti, vedci aj umelci – ako na safari. V teréne bude plno ako vo fitku po novom roku.
Po úžase nad výsledkami našich volieb, hlasovaniami v britskom referende a amerických prezidentských voľbách si začali robotníci dát a verejnej mienky zúfať, či by nemali akosi inak skúmať a písať.
Všetci zrazu začali nadužívať výraz ľudia - dokonca aj samotní ľudia - a všetci zrazu chceli vedieť, čo si títo ľudia naozaj myslia. A rozmýšľali, ako sa k týmto cenným informáciám dostať.
Podaktorí sa začali so slzami v očiach pýtať, či nežijú v bubline, a možno vyšli na kopec za mestom, dívali sa dolu a rozmýšľali, či krajine rozumejú.
A či majú právo robiť to, čo robili doteraz, alebo by si mali v prezlečení sadať medzi ľud, ako to vraj robil Matej Korvín - a okresní tajomníci -, a načúvať. Len nie zapisovať, lebo keď si takto Dušan Hanák zbieral repliky do filmov, chlapi sfúkli penu a už len bez slova zazerali, lebo si mysleli, že je eštebák.
Ale ako ich nájsť, ľudí, a splynúť s nimi v radostnom tanci, v eufórii krojovanej masy ako komparzista v Rodnej zemi? Kde ich hľadať? Stačí trolejbus alebo by to mal byť medzimestský spoj?
A kedy vôbec vznikla tá brázda medzi ľudom a elitami, ktorú teraz máme prácne rozorať, aby sme použili poľnohospodársky slovník, lebo ten sa na tieto účely najlepšie hodí.
Uč sa, hovoria všetci
Ešte pred časom nás rodičia posmeľovali, aby sme študovali, a ešte predtým dokonca prosili, aby sme sa, preboha, učili, lebo inak budeme kanály kopať. Nezalamovali rukami, že veď nebudete rozumieť ľuďom, vzdialite sa a odtrhnutí od reality ani len na nedeľné obedy chodiť nebudete.
A nielen rodičia, kto mohol, ten to zdôraznil. Napríklad pred rokmi na brigáde počas strednej školy. Sedela som v minibuse, ktorým nás viezol majster na skládku, keď mi povedala stará Rómka so šatkou na hlave, aby som študovala, lebo treba študovať. Prikývla som bez najmenšej pochybnosti, že budem.
Potom sme sedeli na vedrách a preberali plast podľa farieb: biely, modrý, zelený a vrchnáky sólo do vedra. Keď to tam zatvárali, ženy plakali, lebo inde viac nedostanú takú dobrú robotu.
A ja som bola ticho, nastúpila som s nimi do minibusu a vedela som, že sa po lete vrátim do školy a všetko bude dobré, kým ony sa vrátia na úrad práce. To je ten rozdiel.
