Nebolo to tak dávno, čo do Československa a celého regiónu prúdili aj americkí poradcovia. Mali pomáhať s prechodom z bývalého režimu do nového systému, takí montéri demokracie a voľného trhu. Dnes by sme mohli hovoriť o reverznom toku poradcov.
Telefonátom s Trumpom sa nedávno pochválil prezident Zeman. Zaznačil si do kalendára aprílovú návštevu Bieleho domu. Pri tej príležitosti porozprával Američanom o svojej filozofii a predstavil tak niektoré myšlienky, ktoré má totožné s kritickými silami ťahujúcimi nitky systému od seba - s európskymi populistami, ultrapravicou a tiež s nastupujúcim americkým prezidentom.
Napríklad hrubé zovšeobecňovanie v otázkach kultúry, ktoré potom tvaruje politiku.
Keď sa povie medzinárodný terorizmus, Zeman žiada spresnenie, že ide o islamský terorizmus. Ďalej rozvádza pre americké publikum, ktoré musí načúvať so zatajeným dychom týchto európskych "soulmates" budúceho prezidenta, že celá moslimská populácia je rizikom. Ľahko sa vraj môže nakaziť radikálnym islamom.
Samozrejme, noví spojenci potrebujú spoločného nepriateľa a tým má byť islamský teror a dokonca islam ako taký. Ako kultúrna paradigma, do ktorej títo politici môžu naliať ako do formičky to, čo sa im hodí (tu pozdravujeme tiež lídrov slovenskej koalície a opozície).
Kreslenie línie medzi islamským a kresťanským svetom - také účinné tu, na historickom zlome Rakúsko-Uhorska a Osmanov - ignoruje, že dianie na Blízkom východe je oveľa zložitejšie než len akési spoločné "nenávidíme Západ". To je len naša zahľadenosť do seba v čase, keď tam sa bojuje o podobu regiónu v zložitom teréne súperiacich síl.
A pritom sú to najmä domáci moslimovia, kto prichádza o strechu nad hlavou, kultúrne dedičstvo a o nádej, že budú môcť bez strachu pracovať a posielať deti do škôl.
To však nie je perspektíva, ktorá by Zemana a jeho študijný krúžok zaujímala, keďže sám vie ponúknuť blockbusterovú verziu – vojnu kultúr – a rozdávať k tomu voličom popcorn.
